Andromédy – v záhrade
Charakteristika rodu Pieris
Najpôsobivejšia časť androméd sú kvety. Vynikajú svojím tvarom i zafarbením. Sú päťpočetné, s bielou až ružovou, vajcovito, bankovitou korunkou, dlhou štyri až sedem milimetrov. Usporiadané sú v koncových latách dlhých päť až osemnásť centimetrov. Vzpriamené a ovisnuté súkvetia zelenobielych až červených púčikov sa objavujú už v októbri. Toto výrazné sfarbenie si udržia celú zimu až do marca alebo apríla, kedy naplno rozkvitajú. Záhrada s andromédami je tak „živá“ aj v chladnom zimnom období. Listy sú vždyzelené, striedavé, podlhovasto kopijovité, dlhé štyri až osem centimetrov, matné alebo lesklé. Niektoré odrody zo skupiny „Variegata“ sú žlto, prípadne bielo panašované. Anglickí a holandskí záhradníci vyšľachtili aj formy s mladými listami ohnivo-červenej farby. Plod je nenápadná päťchlopňová tobolka guľovitého tvaru.
Pestovateľské podmienky
Nároky na pôdne a klimatické podmienky, ako aj ošetrovanie, sú podobné ako pri väčšine vresoviskových rastlín. Vyžadujú chránené a slnečné stanovište. Pôvodné druhy však dobre rastú aj v polotieni. Podmienkou každoročného bohatého kvitnutia je vyššia vzdušná a pôdna vlhkosť. Odporúča sa preto umelá doplnková závlaha, najmä v suchom letnom a jesennom období. Obľubujú kyprú a kyslú, ľahkú rašelinovú pôdu, bez obsahu vápnika. Výsadby sa každoročne nastielajú rašelinou alebo drvenou borovicovou kôrou, ktorá zabraňuje nadmernému vyparovaniu vody a zaburineniu. Zástupcovia tohto rodu, podobne ako rododendrony, citlivo reagujú na minerálne hnojivá a rez, preto sa neodporúčajú. Niektoré druhy, napríklad Pieris japonica, na pôvodných stanovištiach rastú vo vysokých nadmorských výškach, kde teplota v zime klesá pod -20 °C. V našich klimatických podmienkach rastú pomerne dobre na chránených stanovištiach, ale vo vyšších polohách pri holomrazoch namŕzajú. Kritickým obdobím býva aj koniec februára a začiatok marca, keď nerozkvitnuté laty môže poškodiť jarný mráz. Červeno pučiace a panašované formy sú najchúlostivejšie. Zimná prikrývka z čečiny, slamy alebo lístia je preto v týchto prípadoch nevyhnutná.
Použitie
Andromédy sú dreviny vhodné do svetlých častí záhrad, ktoré sú prioritne určené na pasívny oddych. Z hľadiska umiestnenia rastlín sú preto vhodné tiché odpočinkové plochy obytnej časti záhrady. Naopak menej vhodné sú predzáhradky a ostatné frekventované priestory. Používajú sa v scenériách, ktoré pozorovateľ vidí z altánku, pergoly či terasy, v kompozíciách na okraji vyšších stromov, múrov alebo stien. Pekne pôsobia v kombinácii s prírodnými materiálmi, ako sú drevo, kameň, tehla alebo voda. Ďalším limitujúcim faktorom, ktorý ovplyvňuje výber stanovišťa, je veľkosť samotnej záhrady. Rastlina nemôže vypĺňať príliš veľkú časť priestoru, ale nesmie byť ani „utopená“. Všetky druhy dorastajú v našich podmienkach do výšky jeden až dva metre.
V čase kvitnutia vystupuje androméda v záhrade ako prvok s dominantnou atraktivitou. Asi za mesiac odkvitá. Záhradní architekti preto používajú kombinácie s inými drevinami, ktoré zabezpečujú farebnosť na ďalšie obdobie. Časté sú zostavy s rododendronmi a kalmiami. Dôvodom nie je len podobnosť pestovateľských podmienok, ale najmä časová následnosť kvitnutia. Väčšina rododendronov začína kvitnúť v máji, to znamená v čase, keď andromédam opadávajú kvetné korunky. Následne začiatkom júna preberajú štafetu kvitnutia biele a ružové kalmie. Kompozíciu s andromédami dotvárajú nižšie rastliny v popredí. Najčastejšie sa používajú vresy, vresovce, daboécie alebo niektoré trvalky, ako napríklad čemerice, bergénie, funkie, nízke astilbe a iné. Veľmi pekné sú aj jarné cibuľoviny. Vždy platí jedno pravidlo. Rastliny v popredí kompozície musia byť nižšie ako dominantný prvok, v našom prípade androméda, rododendron a kalmia. Takúto kompozíciu musíme nakoniec usadiť do živého pozadia. Zelenú kulisu tvoria vo väčšine prípadoch vysoké vždyzelené dreviny. Kvety androméd vynikajú na tmavozelenom podklade cezmín alebo niektorých vyšších odrôd bobkovišní. Často sa používajú aj ihličnaté dreviny, ako napríklad niektoré druhy tsúg, cypruštekov, tují, borievok alebo kompaktných foriem borovíc.
Druhy a odrody
Odlišujú sa farbou a tvarom kvetov a listov, habitusom, nárokmi na pestovanie a použitím. Klimatické podmienky strednej Európy znášajú štyri druhy a niekoľko desiatok odrôd, ktoré boli vyšľachtené prevažne v anglických a holandských okrasných škôlkach.
Androméda kvetnatá
(Pieris floribunda) – pôvodne rastie na vlhkých lesných stráňach v Alegánii v USA. Je to veľmi otužilý, pomaly rastúci hustý, guľovitý ker, vysoký do dvoch metrov. Kvety sa objavujú v marci až apríli v početných terminálnych latách. Zelenkastobiele neroztvorené púčiky sú atraktívne celú zimu.
Androméda nádherná
(Pieris formosa var. forestii) – pochádza z juhozápadnej Číny, z oblasti provincie Junan, kde rastie spolu s rododendronmi v nadmorskej výške 2000-3000 m. V našich podmienkach dosahuje výšku jeden a pol metra. Kvitne v apríli až máji. Kvety sú biele v ovisnutých latách.
Androméda japonská
(Pieris japonica) – rastie v svetlých, otvorených lesoch pohorí na japonských ostrovoch Šikoku, Kjušu a Honšu. Stredne vysoký ker s atraktívnymi lesklými listami, v mladosti medeným odtieňom a s bielymi voskovými kvetmi, ktoré sú usporiadané v latách. Kvitne v marci až apríli.
Androméda tchajwanská
(Pieris taiwanensis) – prirodzene sa vyskytuje na otvorených pohoriach v nadmorskej výške 2000-3500 m. Patrí medzi najkrajšie andromédy. Mladé výhony sú briliantovočervené. Veľké a trocha voňavé kvety sa objavujú na dlhých kužeľovitých latách. Nádherne olistený ker kvitne v apríli.
