Kolkvícia
Má vzdušný habitus s prehnutými konármi a dorastá do výšky dva metre. Kvitne v máji až júni veľmi peknými ružovými zvončekovitými kvetmi. Vyrastajú v chocholíkoch na koncoch krátkych bočných konárikov. Plod je suchý, vajcovitý so štetinkami dlhými šesť milimetrov. Kôra starších konárov sa handrovo odlupuje, podobne ako kôra trojpukov (Deutzia). Listy sú protistojné, vajcovité až kopijovité, podlhovasto zahrotené, plytko zubaté alebo takmer celookrajové, dlhé tri až sedem centimetrov. V jeseni sa sfarbujú dožlta.
Staršie kry sú v zime spoľahlivo odolné proti nízkej teplote. Mladé rastliny radšej trochu chránime. Kolkvícia vyžaduje slnečné až polotienisté stanovište, dostatok živín a dobre priepustnú pôdu. Dobre znáša aj sucho. Občas staršie kry opatrne presvetľujeme, aby sme nenarušili ich pekný vzhľad. Veľmi dobre sa uplatní v strešných záhradkách alebo v nádobách na balkóne.
Rozmnožujeme ju semenom, ktoré získame rozdrvením suchých štetinatých plodov dozrievajúcich v auguste. Semená vysievame v marci do debničiek bez stratifikácie. Vzídené semenáčiky prepichujeme do črepníkov a prezimujeme na chránenom mieste. V máji vysádzame na záhonček alebo do pareniska, kde ich na zimu chránime čečinou. Na budúcu jar výhonky, obyčajne namrznuté, zrežeme, aby sa semenáčiky dobre rozkonárili.
Vegetatívne kolkvíciu rozmnožujeme letnými odrezkami v júni – júli. Odrezky nesmú zvädnúť. Režeme ich vtedy, keď je kôra na výhonkoch ešte zelená alebo sa začína červenať. S postupujúcim hnednutím kôry sa ujateľnosť znižuje.
Zakorenené odrezky črepníkujeme a prezimujeme najlepšie v parenisku. Sadenice vysádzame, až keď začnú pučať. Neosvedčilo sa rozmnožovanie drevitými odrezkami pre veľmi slabé zakoreňovanie. Kry s ružovkastými až červenkastými kvetmi sú krásnou ozdobou každej vkusne upravenej záhradky. Uplatní sa ako solitéra v trávniku pri dome, chalupe i chate. Tým, že rastú samostatne, sú veľmi nápadné a ich všetky priaznivé vlastnosti dokonale vyniknú najmä pred vhodným pozadím z tmavších drevín.
