Paprade, rastliny z trópov
Pohľad na paprade prináša podobné oživenie ako prechádzka lesom. Svojím vzrastom tieto rastliny priam vyžarujú dynamiku. Ich elegantné vejárovité listy sa na slnku lesknú a širokou paletou zelenej farby potešia každé oko. Často sa však, žiaľ, stáva, že našu radosť z týchto krásavcov skalia zoschnuté mladé lístky či celé zahnednuté pierka.
Aby sa im darilo po všetkých stránkach, musíme zohľadniť ich špeciálne požiadavky. Typické izbové paprade patria medzi tropické rastliny. V lesoch rastú väčšinou v tieni obrovských stromov, obklopené rovnomernou vlhkosťou a teplom. Ak ich umiestnite do kúpeľne, uvidíte, že sa tam budú cítiť výnimočne dobre. Tropická klíma urobí svoje.
Teplo a vlhko
Papradiam sa páči v teplom, svetlom prostredí s vlhkým vzduchom. Stanovište pre ne by preto malo byť vždy teplé, svetlé a vlhké, no bez priameho slnka. Výhodné sú východné, západné a svetlé severné okná. Patria síce medzi rastliny obľubujúce tieň, to však neznamená, že sa im darí v tmavých kútoch. Potrebujú dostatok svetla, priame slnečné žiarenie však znesú len v ranných a večerných hodinách, keď je miernejšie. Naše izby teplé po celý rok sú presne to, čo tieto rastliny potrebujú. Výnimkou je Pellaea rotundifolia, ktorá napríklad v zime uprednostňuje nižšie teploty okolo 16 °C. Dávajte pozor na „teplé nohy“. Studená, vlhká pôda škodí všetkým papradiam rovnako. Ak sme pre rastlinu našli vhodné miesto, splnili sme jej najdôležitejšiu požiadavku.
Pravidelná zálievka
Naším heslom by malo byť: zalievať s citom. Koreňový bal nesmie vyschnúť, pretože zahnednuté pierka sa už nezregenerujú. Veľmi škodlivé je však aj trvalé zamokrenie. Ako dobrí pomocníci sa osvedčili bežne dostupné hlinené tyčinky, ktoré sa zastoknú do zeme a pomocou nádržky s vodou potom regulujú prívod vody k rastline. Pri tejto metóde možno paprade dokonca nechať bez dozoru. Polievame vždy podľa možnosti mäkkou vodou izbovej teploty. Od začiatku jari až do jesene do nej raz za dva týždne pridávame tekuté hnojivo pre zelené rastliny – postačí polovica dávky udanej na obale, pretože paprade sú citlivé na soli.
Vlhkosť vzduchu sa dá zvyšovať rozličnými spôsobmi. Črepník môžeme vložiť do väčšej nádoby a medzipriestor vyplniť vlhkým keramzitom alebo rašelinou. Ďalšou možnosťou je, že paprade spolu s inými rastlinami rozložíme okolo izbovej fontánky alebo misiek s vodou. Ak je vzduch v byte v zime pravidelne suchý, mali by sme sa vzdať citlivých druhov s jemnými listami, ako napríklad adiant. V takom prípade sa odporúčajú robustnejšie druhy s kožovitými listami, ako Pellaea rotundifolia, slezinník a cyrtómia kosákovitá.
Praktické skúsenosti s pestovaním papradí
V povedomí širokej verejnosti prevláda názor, že paprade sú výlučne tieňomilné rastliny, že ich možno pestovať v najtmavších kútoch miestnosti, že rastú v najtmavších lesoch. Aká je však skutočnosť?
Doteraz bolo opísaných okolo 10 000 druhov papradí, ktoré predstavujú rozličné vývojové vetvy na rôznom stupni vývoja a s rôznym stupňom vzájomnej príbuznosti. Rastú na najrôznejších stanoviskách – v lesoch, na skalách, v močiaroch aj vo vode, epifyticky – na stromoch, od trópov po arktické oblasti. Pri takej širokej škále stanovísk je samozrejmé, že aj ich nároky na stanovisko sa budú výrazne líšiť.
Predovšetkým – ako vznikol názor, že paprade sú výlučne tieňomilné rastliny? Naša laická verejnosť pozná paprade z lesa, kde rastú pod stromami a pri potokoch, čiže na vlhkých zatienených stanoviskách. Je to však preto, lebo svojím spôsobom rozmnožovania sú viazané na trvalé vlhko a v našich podmienkach sa vlhkosť najlepšie udrží v tieni, čiže v lese pod stromami. Dalo by sa povedať, že sa do tieňa stiahli pod vplyvom svojho spôsobu rozmnožovania. Ak sa však vyrúbe les a priamo na povrch pôdy začnú dopadať slnečné lúče, vo vzhľade papradí nastane zmena – namiesto tenkých previsnutých listov začnú vytvárať veľké množstvo tuhých, niekedy bledších listov, bohato pokrytých výtrusnicami, ale určite nepôsobia tak, že by im priame slnko škodilo. Podmienkou je, aby pôda príliš nevyschla. Niektoré druhy, napríklad Phegopteris connectilis, uprednostňujú polotieň.
Existuje však aj veľké množstvo skalných papradí, napríklad naše slezinníky (Asplenium). Tie majú odlišné nároky. Často rastú v suchých skalných štrbinách, ale aj tam mohli vyrásť len v tom prípade, že sa v takejto štrbine udrží vlhko na taký dlhý čas, aby výtrusy stihli vyklíčiť, mohlo nastať oplodnenie a vznikla nová rastlina. Je tiež rozdiel medzi rastlinami na vlhkých a na suchých skalách. Na suchých vytvárajú zakrpatené xeromorfózy s tvrdými listami, zatiaľ čo na vlhkých sú jemnejšie a často až dvakrát väčšie. Toľko pozorovanie v prírode.
A ako je to s papraďami v byte? Najlepšie bude zvlášť opísať jednotlivé faktory, ktoré ich rast môžu ovplyvniť a pri každom faktore uviesť príklady.
Veľmi dôležitá je vzdušná vlhkosť, ktorá má na svedomí napríklad opadávanie listov druhu Nephrolepis exaltata. Listy, ktoré vyrástli na jar a cez leto, keď sa v bytoch nekúri, sú prispôsobené na istú vzdušnú vlhkosť. Keď sa na jeseň začne vykurovacia sezóna, vzdušná vlhkosť v byte prudko poklesne a listy, ktoré sú prispôsobené na vyššiu, začnú vysychať a opadávať. Takisto listy, ktoré vyrástli na suchom vzduchu, sú naň prispôsobené a pri vzostupe vzdušnej vlhkosti tiež predčasne odumierajú. Podmienkou je teda stála vzdušná vlhkosť bez veľkých výkyvov. Treba počítať s prirodzeným starnutím a odumieraním listov.
Ďalším faktorom je svetlo – dĺžka dňa a intenzita svetla. Ak sú na jar a v lete dni dlhšie ako noci, rastlina zo svetla získa dostatočné množstvo energie, ktoré jej postačí na dýchanie a na nový rast. Na jeseň a cez zimu sú však dni oveľa kratšie ako noci, rastlina si nestačí cez deň nahromadiť dostatočné množstvo energie a preto sa jej rast spomalí alebo úplne zastaví. Platí to pre všetky rastliny bez výnimky. Pokiaľ však ide o intenzitu svetla, požiadavky jednotlivých druhov sa výrazne líšia. Nephrolepis exaltata je typická pralesná epifytická papraď, ktorej vyhovuje polotieň. Dokáže síce rásť aj na priamom slnku, ale zožltne a nedarí sa jej. Rovnako sa správa aj málo známa Tectaria cicutaria, vytvárajúce na stredovej žile rozmnožovacie hľúzky.
Úplne inak sú na tom skalné druhy – Adiantum capillus-veneris, A. raddianum, A. hispidulum, A. peruvianum, Pellaea viridis, P. rotundifolia, P. ovata, P. falcata, Ptteris cretica, P. longifolia, P. multifida, Doryopteris palmata a iné. Na prvý pohľad by sa zdalo, že jemné paprade z rodu Adiantum si potrpia na tieň a vysokú vzdušnú vlhkosť. Nie je to celkom tak. V skleníkoch pri vyššej vzdušnej vlhkosti sa dajú dopestovať krásne exempláre, ale byt je niečo iné. Keď som pod vplyvom literárnych údajov a návodov skúšal pestovať tieto paprade doma v izbovom skleníčku a v sklenej guli, vzhľad rastlín bol pre mňa sklamaním a veľa rastliniek mi uhynulo. Pomohla náhoda. V izbe na poličke som pestoval druh Pellaea viridis. Rastlina cez leto pekne rástla, ale v zime uhynula, aj keď bola len 1m od okna. Záclona zachytila príliš veľa svetla. Ale v bedničke s mäsožravými rastlinami, umiestnenej na okne, odrazu začali z výtrusov zanesených prievanom vyrastať malé rastlinky tohto druhu a bolo vidno, že práve tieto podmienky im vyhovujú. Listom, ktoré vyrástli na okne na priamom slnku a na suchom vzduchu, v zime neuškodilo ani ústredné kúrenie priamo pod parapetnou doskou. Skúsil som dať do bedničky na severovýchodné okno aj ostatné paprade a ukázalo sa, že ich rast sa výrazne zlepšil. Doryopteris palmata vytvára obrovské množstvá výtrusov a z rozmnožovacích púčikov na listoch vyrastajú malé rastlinky, tiež s výtrusnicami, takisto Pellaea ovata pekne rastie a plodí a druh Adiantum raddianum sa tak rozrástol, že vo všetkých bedničkách začali vznikať doslova chumáče protálií, ktoré prežili aj občasné krátkodobé zvädnutie a nakoniec sa z tohto druhu stala burina, ktorú treba regulovať. Ovíjavú lianu Lygopodium japonicum som niekoľko rokov „trápil“ v kvetináči asi 3m od okna, ale po presadení do bedničky k ostatným papradiam sa rozbehla a za niekoľko mesiacov od jari do jesene vytvorila listy dlhé takmer 1m, aj s výtrusnicami. Takisto rod Pteris je veľmi svetlomilný, polotieň však vyhovuje druhom P. tremula a P. biaurita. Cyrtomium falcatum dobre rastie aj v polotieni, aj na slnku, Pityrogramma chrysophylla má radšej priame slnko, v polotieni sa vyťahuje.
Všetko teda závisí od druhu paprade. Skalné druhy spoľahlivo rastú na slnku na suchom vzduchu a neuškodí im ani občasné zvädnutie, skôr ich zlikviduje trvalé premokrenie, pretože im začnú zahnívať korene, trpiace nedostatkom vzduchu. Korene rastlín rastúcich v skalných štrbinách sú totiž dostatočne prevzdušnené a také isté požiadavky majú aj rastliny v kultúre. Pokiaľ ide o priame slnko, ak rastlina vyrastie v tieni, priame slnko jej listy spáli, nové listy sa však týmto podmienkam dobre prispôsobia a priame slnečné lúče niekoľko hodín denne im už neuškodia.
Nároky papradí na teplo som testoval na svojom pracovisku, v kaštieli Orlové pri Považskej Bystrici, sídle Vlastivedného múzea. Na arkádových chodbách cez zimu teplota dlhodobo klesá k bodu mrazu, počas mimoriadne silných mrazov aj na -2 až -4 °C. Ako výrazne teplomilné sa prejavili Tectaria cicutaria, Pityrogramma chrysophylla a Doryopteris palmata, ktoré vyžadujú zimné teploty aspoň 10 °C, inak vädnú a môžu uhynúť. Teploty nad bodom mrazu znášajú Adiantum hispidulum, Asplenium dimorphum, A. nidus, Nephrolepis cordata, Pteris longifolia, P. biaurita, Pellaea viridis, P. ovata, Hypolepis tenuifolia, Phlebodium aureum. Výnimočne prežijú krátkodobý mrazík, ale je to veľmi riskantné. Slabý mráz do -4 °C znášajú druhy Lygopodium japonicum, Adiantum raddianum, Pellaea rotundifolia (do -2 °C), Polystichum aristatum, Pteris multifida, P. cretica. Pritom kultivar Pteris cretica „Albolineata“ by mal podľa literatúry zimovať pri teplotách najmenej 16 °C. Niektorí autori zrejme nekriticky opisujú od iných autorov alebo píšu svoje dohady bez toho, aby si platnosť údajov overili. Raz sa dokonca stalo, že návštevníci múzea si mysleli, že rastliny na chodbách – nielen paprade, ale aj dreviny – sú umelé, že živé by v takej zime určite neprežili…
Vonku v záhrade sú schopné prezimovať Cyrtomium falcatum a Adiantum capillus-veneris, ale len na chránenom mieste a pod vrstvou lístia alebo snehu – v lístí sa však často držia hlodavce. Mráz im zničí listy a nové pučia veľmi neskoro.
Pokiaľ ide o samotné dopestovanie rastlín, používam nasledovný postup. Do priesvitnej plastovej nádoby s viečkom nasypem čistú rašelinu, mierne ju polejem, vysejem výtrusy a zatvorím, aby sa do nej nedostali mušky smútivky, ktorých larvy za krátky čas dokážu výsev „preorať“ a úplne zničiť. Ak sa dovnútra predsa len dostanú, použijem silný insekticíd, napríklad Ultracid. V rašeline sa niekedy vyskytujú drobné červy, príbuzné dážďovkám, tie tiež rašelinu „preorávajú“ a lepšie je zlikvidovať ich. Neodporúčam sterilizáciu rašeliny teplom, ak sa rašelina sparí alebo prehreje, splesnivie. Najvhodnejší termín na výsev je koniec zimy, pretože dni sa začínajú predlžovať, výtrusy rýchlo klíčia, vznikajú protáliá a do jesene môžeme získať rastlinky s veľkosťou 2-8 cm, niekedy aj väčšie, v závislosti od druhu. Treba dávať pozor na vlhkosť – pri premokrení vo výseve bujne rastú riasy a môžu výsev zničiť. Niekedy pomôže prepichanie protálií do čerstvej rašeliny. Dostatočne veľké rastlinky pomocou ihly prepichujeme do bedničky na okne a prikryjeme ich priesvitnou plastovou nádobkou, aby nevyschli. Keď im začnú vyrastať nové listy, nádobku mierne odchýlim, aby sa znížila vlhkosť vzduchu a aby rastlinky mali dosť času na prispôsobenie sa zníženej vzdušnej vlhkosti. Ak rastlinky nezvädnú, nádobku úplne odstránim. Takto som dopestoval napríklad druh Rumohra adiantiformis, použil som pritom plodné listy z kytice.
Čo sa týka substrátu na pestovanie, rašelina sa mi osvedčila len pri výsevoch, paprade v nej dlho nevydržia. Používam nie príliš výživnú zeminu z krtincov, zmiešanú s kompostom z lístia, ale nie z každého krtinca je dobrá, treba vyskúšať niekoľko miest. Zmes vysuším, aby som odstránil dážďovky, ktoré by inak vyliezali z kvetináčov, alebo by zaťahovali rastlinky do zeminy, aby si tak pripravili potravu. Substrát má mať hrudkovitú štruktúru, aby bol priepustný pre vodu i pre vzduch. V takomto substráte sa rastlinám dobre darí a výsledky príjemne prekvapia.
Čo napísať na záver? Z papradí síce nemáme priamy hospodársky úžitok, sú to však krásne rastliny, vynikajúce bohatstvom tvarov a zaslúžia si rovnakú pozornosť ako ruže, kaktusy alebo orchidey. Pritom najlepší spôsob, ako rastliny dokonale spoznať, je pestovať ich. Ak im porozumieme, odvďačia sa nám svojou krásou a bujným rastom.
