Paprade v bytoch

Z pohľadu moderného pestovateľa či skôr konzumenta izbových rastlín paprade nemajú žiadnu väčšiu chybu. Hovorí o tom ich vitalita, svieži vzhľad, nepretržitý rýchly rast, malé svetelné nároky a nízke ceny. Že im v dnešných ústredne vykurovaných bytoch chýba dostatok vzdušnej vlhkosti? Aj na tento problém už existujú lieky.

Rozšírila sa totiž ponuka vhodných druhov a ľudia už konečne prišli na to, že presušený bytový vzduch nie je škodlivý len pre rastliny a začali „spoločný“ problém riešiť pomocou technických vymožeností.

Ľahšie v lete…

Paprade nájdeme väčšinou v prírode na vlhkých a viac alebo menej zatienených stanovištiach. Pozor, vlhkých neznamená mokrých! Paprade sú prakticky rovnako citlivé na úplné vyschnutie koreňového balu ako na nadmerné premokrenie. Ak necháme črepníky s akoukoľvek papraďou stáť v miske s vodou, najmä v chlade, nešťastie sa preukáže už za pár dní. Jemné korene papraďorastou sú takisto veľmi náchylné na zmeny kvality a reakcie zeminy. Väčšine vyhovuje ľahký neutrálny až slabo kyslý rašelinový substrát vylepšený pridaním rašelinníka, piesku, kompostu, hrabanky, či dokonca hrsti hlinitoílovitej zeminy. Iba menšej časti druhov, napríklad zástupcom rodu adiant (Adiantum), vyhovuje mierne alkalická zemina. S reakciou koreňového prostredia súvisí aj životne dôležitá otázka kvality vody na zálievku. Musí to byť dažďová alebo dobre prevarená voda. Aj zriedkavé použitie tvrdej vody vedie k rýchlej degradácii kvality zeminy a zániku rastlín. Platí to aj pre vodu určenú na rosenie listov.

… horšie v zime

Kameňom úrazu pre pestovateľov papradí sú zimné mesiace, počas ktorých môže príliš vysušujúci vzduch skutočne škodiť. Pestovanie papradí v príbytkoch malo svoje vyvrcholenie približne v prvej polovici minulého storočia, keď sa kúrilo tuhými palivami. Neskôr však prišla „metla“ takmer všetkých izbových rastlín – ústredné kúrenie. V súčasných bytoch nainštalované zvlhčovače vzduchu a rozdielne regulované teploty v jednotlivých izbách už vyhovujú aj papradiam. Keď máme doma „iba“ ústredné kúrenie, v období intenzívneho vykurovania treba paprade preniesť do chladnejšieho priestoru. Vyššiu relatívnu vzdušnú vlhkosť môžeme zabezpečiť napríklad vložením črepníkov do plochej nádoby s vodou. Priamemu kontaktu črepníku s vodnou hladinou zabránime vrstvou dekoratívnych okruhliakov alebo drôteným roštom. V každom prípade musíme nájsť to najvhodnejšie miesto a rastlinám zabezpečiť dostatok svetla a zálievky zodpovedajúcej teplote prostredia.

Tieto pestovateľské zásady, samozrejme, nemožno brať ako dogmu a vždy si treba zistiť aspoň základné informácie o pôvode zaobstarávaného druhu alebo o jeho spôsobe života, ktoré vyplývajú už zo samotného vzhľadu rastliny. Napríklad pevné a tvrdé okrúhle lístočky často predávaných drobných papradí rodu Pellea jasne signalizujú odolnosť v suchšom prostredí. Ochlpené a dužinaté poplazy epifytných papradí sú tiež dôkazom vysokej odolnosti voči kolísaniu vlhkosti a občasnému suchu.

Epifyty v črepníkoch

Epifytné – na stromoch rastúce – druhy papradí sú na pobyt v bytoch zariadené asi najlepšie, pretože v prírode úspešne odolávajú prostrediu s veľkým, denným a sezónnym kolísaním vlhkosti. Sú pomerne teplomilné, takže nepotrebujú príliš radikálny pokles zimných teplôt. V prípade vyšších teplôt im musíme počas dňa poskytnúť zvýšenú vzdušnú vlhkosť, napríklad rosením alebo namáčaním do dažďovej vody. K najvhodnejším bytovým papradiam patrí epifytný slezinník hviezdovitý, „vtáčie hniezdo“ (Asplenium nidus). Vytvára efektnú hviezdovitú záplavu sviežozelených celistvo okrajových listov. Hoci z konárov stromov je zvyknutý na nedostatok substrátu a na silné slnečné lúče, v črepníku mu ponúkame takmer vysýchajúcu rašelinovú zmes, polotieň a mierny zimný pokles teplôt, približne na 15 °C. Podobné požiadavky má aj parohovec obyčajný (Platycerium bifurcatum), ktorý pre svoj vzrast a väčší efekt pestujeme v závesných črepníkoch. Trochu exotickejšie drobné príslušníčky rodu Drynaria môžeme zavesiť v nádobe aj na priame slnko. Vytvárajú podobne ako parohovec dva typy listov – primárne prisadnuté, zachytávajúce humus, a sekundárne „normálne“, nesúce výtrusnice. Aj keď korene drynárií a chlpaté oddelky robustného druhu Phlebodium aureum môžu takmer vyschnúť, paprade rodu Davallia sú na vlhkosť už oveľa náročnejšie. Ich tenké, ťahavé a husto ochlpené oddelky, vďaka ktorým dostali rastliny názov „zajačie labky“, prerastajú pri dostatočnej starostlivosti celým povrchom závesných nádob. V zime treba ich vitalitu pozastaviť citlivejším znížením teplôt.

Krásne zemné druhy

Druhy žijúce voľne v prírode v zemi sú síce oveľa tieňomilnejšie než epifyty a náročnejšie na vzdušnú a pôdnu vlhkosť. Existujú však výnimky, ktorým suchý vzduch neškodí, napríklad zástupcom austrálskeho rodu Pellaea, čínskemu druhu Cyrtomium falcatum alebo takmer po celom svete rozšírenej papradi Arachnoides adiantiformis. Tieto rastliny môžeme nechať v miestnostiach s ústredným kúrením bez obáv po celý rok. Horšie je to so známou nefrolepkou vznešenou (Nephrolepis exaltata). Aj napriek tomu, že sa hromadne predáva v podobe viacerých príťažlivých odrôd, jej pestovanie nie je najľahšie. Viac než dve tretiny predávaných exemplárov v domácnostiach neprežijú prvú zimu. Preto treba rodu Nephrolepis, adiantom, krídelniciam (Pteris) či tropickým druhom Dryopteris erythrosora a Didymochlaena truncatula počas zimy znížiť teplotu presne podľa uvedených zásad.