Orlíčky
Pritom priestor pod stromami môže priťahovať zrak pestrou paletou farieb a tvarov kvetín. K takým magnetom patria aj orlíčky (Aquilegia). Sú to trvalky vysoké pol metra až jeden meter, s ozdobnými listami, no najmä kvetmi. Kališné lístky bývajú výrazne sfarbené a korunné lupienky vzadu lievikovito pretiahnuté do tvaru ostrohy či orlieho zobáka, podľa čoho sú pomenované. Farba kvetu je rôzna. Botanické druhy sú biele, modré, fialové, pričom spodná časť kvetu je inej farby než vrchná korunka. Bohatosťou a sýtosťou farieb vynikajú hybridné orlíčky v kombináciách biela-žltá, ružová–žltá, červená-biela, oranžová-žltá. Orlíček patrí do čeľade iskerníkovitých. Okrem strednej Európy rastú príbuzné druhy v Severnej Amerike a Ázii. Delíme ich na botanické, vzácne rozšírené v našich lesoch, a hybridné – krížence severoamerických druhov.
Rozmnožovanie
Môžeme uplatniť generatívny spôsob – semenom, alebo vegetatívny – delením rastlín. Najvhodnejší spôsob je rozmnožovanie semenom, ktoré je veľmi drobné. Klíčivosť si uchováva dva až tri roky, no každý rok klesá. Ešte pred sejbou je vhodné vystaviť ho počas štrnástich dní teplote 0 °C alebo nižšej. Narušíme tým zložité inhibičné procesy brániace klíčeniu. Priamo na záhon sejeme osivo v marci. Klíčiť začína pri teplote 5 až 12 °C.
Ak by sme pre nepriazeň počasia nemohli osivo vysiať, radšej si sadenice predpestujeme. Debničky naplníme substrátom. Na vlhký, utlačený povrch naširoko vysejeme osivo a zľahka zasypeme tenkou vrstvou zeminy. Proti padaniu klíčiacich rastlín použijeme prípravok Polyversum. Tieto práce začíname už v januári. Rastlinky vzídu o dvadsať až dvadsaťpäť dní. Substrát po celý čas rosíme a teplotu udržiavame v rozpätí 18 až 25 °C. Po vzídení rastlinky prisvetľujeme tri až päť hodín 60 W počas dvoch týždňov. Ak sú dostatočne silné a v debničke je málo miesta na ich rast, sadenice prepikírujeme do väčších nádob a stále ich držíme v skleníku alebo v teplom parenisku. Začiatkom apríla začíname rastlinky postupne otužovať, dopĺňame výživu štartovacími hnojivami, ale s mierou. Na trvalé stanovište vysádzame v prvej dekáde mája.
Vegetatívny spôsob rozmnožovania – delením trsov – môžeme aplikovať skoro na jar alebo v auguste. Rýľom alebo lopatkou staršiu rastlinu rozdelíme a zasadíme do kvalitného substrátu.
Nároky na stanovište
Svojou nenáročnosťou a otužilosťou je orlíček vhodný na okraje porastov vyšších výsadieb. Znáša slnko, no nie úpal, aj polotieň. Pôda by mala byť humóznejšia, vlhká, výživná, stredne ťažká, vápenitá. Pri výsadbe pod sadenicu pridávame drobný vápenitý štrk. Orlíček začína kvitnúť až na druhý rok po sejbe, a to koncom mája, a kvitne až do júla. Na jeden štvorcový meter sadíme päť až osem rastlín.
Využitie
Na záhone ho kombinujeme so zvončekmi, veternicami, udatníkmi, náprstníkmi, čemericami, lupínami, funkiami. Môžeme ho aj rezať do váz. Jeho využitím v záhradníckych úpravách dosiahneme vyváženosť, harmóniu a celkove pozdvihneme vzhľad odrastených ihličnanov a listnatých partií okrasnej záhrady.
Rozmnožovanie orlíčka (Aquilegia)
Po odkvitnutí v máji sa listy v auguste zatiahnu, takže na jeseň je zložité rozmnožovať rastlinu delením. Jednoduchšou metódou je rozmnožovanie zo semena. Vysejú sa v auguste do črepníka alebo šálky a prikryjú tenkou vrstvou substrátu. Asi po troch týždňoch vyklíčia, pikírujú sa a v októbri sa vysadia na konečné stanovište. Odporúča sa hlinitá, ale nie vápenatá pôda a polotienisté až slnečné stanovište. Pôda by mala byť vždy vlhká a humózna. Tejto nenáročnej trvalke sa darí na slnečnom mieste vo vlhkej pôde rovnako dobre ako v polotieni. Kvitne v mesiacoch máj-jún a dosahuje výšku 15 cm.
Orlíčky
Zaujímavý a elegantný zvončekovitý kvet s ostrohou má obľúbená, úplne mrazuvzdorná trvalka – orlíček (Aquilegia).Farba jednoduchých i plných kvetov je pestrá – od bielej cez ružovú, modrú, červenú až po fialovú. Kvety sú často aj farebne kombinované, napríklad blankytnobelasá s bielou, tmavopurpurová so žltou alebo jasnofialová s ružovou. Tvar kvetov je veľmi zaujímavý: päť lupienkov dole zakončených ostrohami vytvára akýsi zvonček, ktorý ešte objíma ako golierik ďalších päť lupienkov. Ozdobné sú aj listy.
Orlíček bohato zakvitne v máji a júni a dorastie do výšky osemdesiat až sto centimetrov. Kvitnutie si môžeme predĺžiť, ak opatrne odštipneme už odkvitnuté kvety. Vysádzame ho na záhony do skupín medzi trvalky, ktoré sú orlíčku primerané výškou, napríklad k margaréte bielej, veľmi pekná je kombinácia s náprstníkom, veternicou a podobne.
Orlíček obyčajný (Aquilegia vulgaris) je veľmi obľúbenou záhradnou kvetinou už od stredoveku. Na pestovanie je nielen skromenjší, ale aj spoľahlivejší ako odrody amerického orlíčka (Aquilegia caerulea) s dlhou ostrohou. Darí sa mu na slnečnom i na polotienistom mieste a uspokojí sa s priemerne výživnou, priepustnou, ale podľa možnosti dostatočne vlhkou pôdou. Najľahšie sa rozmnožuje v auguste delením alebo v apríli a máji semenami. Priesady presádzame na trvalé miesto v auguste až v septembri. Ak však chceme zachovať pôvodnú farbu kvetov, najlepšie je opatrne deliť väčšie staršie trsy. Orlíčky sa totiž ľahko krížia, preto semenáčiky sú často farebne i tvarovo odlišné.
Veľkokveté odrody vynikajú aj vo váze, i keď nevydržia dlho. Odrody, ktoré dorastú iba do výšky pätnásť až dvadsaťpäť centimetrov, sú vhodné do skalky, napríklad modro kvitnúci Aquilegia flabellata s krátkymi ostrohami. Pôvabná je i bielo kvitnúca odroda „Nana Alba“. V skalke je pekný aj krátko kvitnúci orlíček alpský (Aquilegia alpina) s modrými alebo fialovomodrýmy kvetmi na tenkých stopkách, dorastajúcich do výšky štyridsaťpäť centimetrov.
Mohutným orlíčkom je Aquilegia chrysantha so žltým poloprevisnutými kvetmi s dlhou ostrohou a tmavozelenými papraďovitými listami. Dorastie až do výšky stodvadsať centimetrov a do šírky šesťdesiat centimetrov.
Farebne atraktívny je kvet orlíčka kanadského (Aquilegia canadensis). Má zvončekovitý tvar, žlté kališné lístky a výrazne červené ostrohy.
