Bromélie – žijú z vody a zo vzduchu
Práve takúto zložitú skupinu rastlín predstavujú bromélie (čeľaď Bromeliaceae), ktoré sa na americkom kontinente adaptovali na najrôznejšie typy prostredia, čo sa odrazilo aj na tvare a vzraste zástupcov jednotlivých ekologických skupín. Považujeme ich za náročné druhy, hoci sa zdá, že mnohé žijú zo vzduchu.
Lievikovité bromélie
Sú asi najznámejším, takpovediac reprezentatívnym typom, ktorých listové pošvy sú rozšírené, takže listová ružica tvorí akýsi lievikovitý zásobník – cisternu, kde sa zhromažďuje voda a živiny zo vzduchu. Lievik má rôzny tvar v závislosti od prostredia, v ktorom žijú. Pri pestovaní v interiéri treba dôsledne dbať na to, aby v ňom vždy mali aspoň trochu vody. V oblastiach s vysokými zrážkami je široko otvorený, napríklad pri väčšine druhov rodov vrízea (Vriesea). Guzmánia (Guzmania) a nidulárium (Nidularium). Väčšinou sú to epifytické bromélie, rastú teda na kmeňoch a konároch stromov dažďového pralesa s celoročne stabilnými podmienkami. Ide o takzvané cisternové epifyty, teda rastliny žijúce na skalách, stromoch a vyvýšených miestach, z ktorých nečerpajú živiny. Ich listy sú hladké, mäkké, neostnité, väčšinou zelené a bez šupín. V oblastiach, kde sa striedajú obdobia sucha a dažďov, sa broméliam vyvinuli užšie až trúbkovité lievikovité ružice, ich listy sú tuhé, po okrajoch ostnité, bohato pokryté šupinami slúžiacimi na zachytávanie vzdušnej vlhkosti. Tieto druhy, napríklad z rodu echmea (Aechmea), bilbergia (Billbergia), kryptant (Cryptanthus), neoregélia (Neoregelia) a nidulárium (Nidularium), rastú epifyticky na skalách, ale aj na zemi. Ak žijú na zemi, ide o takzvané cisternové geofyty, teda bromélie rastúce na zemi, kde majú samozrejme intenzívnejšie osvetlenie a kde sú aj výraznejšie výkyvy teploty.
Bromélie s koreňmi
Tie druhy bromélii, ktoré osídlili ešte suchšie prostredie, nevytvárajú z listovej ružice lievik. Ich stonka sa niekedy predlžuje, často majú suchomilný až sukulentný vzhľad. Tieto väčšinou na zemi rastúce druhy, teda koreňové geofyty, majú tuhé ostnité listy, zvyčajne pokryté šupinkami alebo chĺpkami. Okrem menších druhov, napríklad z rodov bromélia (Bromelia) a Hechtia či Dyckia, môžeme k tomuto ekologickému typu zaradiť aj obrovité bromélie z rodu puja (Puya), ktoré sú rozšírené v horských oblastiach Ánd, kde niektoré druhy znášajú okrem sucha aj kruté mrazy tesne pod hranicou snehu. Až päť metrov vysoký „kmeň“ ukončený ružicou dvojmetrových listov vytvára napríklad puja Reimondiho (Puya reimondii). Jej súkvetie je vysoké až sedem metrov.
Cibuľovité druhy
Úplným opakom sú druhy so skrátenou stonkou a rozšírenými listovými bázami, ktoré bývajú označované ako cibuľovité bromélie. Pri niektorých druhoch je zdužinatená cibuľovitá časť ružice bez voľných priestorov, pri druhoch s nedužinatenými bázami listov sa v tomto cibuľovitom útvare nachádzajú dutiny, čo je typické predovšetkým pre rod tilandsia (Tillandsia). Keďže tieto obyčajne rastú na konároch a kmeňoch stromov v oblastiach chudobných na zrážky a bohatých na slnečné žiarenie, majú veľmi úzke listy husto pokryté šupinkami, ktoré lámu lúče svetla a zachytávajú vzdušnú vlhkosť. Preto ich označujeme ako atmosferické epifyty. So zaradením bromélií k jednotlivým ekologickým typom súvisí aj spôsob ich výživy. Medzi zástupcami tejto čeľade sú zriedkavejšie druhy, ktoré rastú na zemi a majú normálne vyvinutý koreňový systém slúžiaci na prijímanie živín. Korene epifytických druhov majú pozmenenú funkciu, slúžia predovšetkým na upevnenie rastlín na kmeňoch a konároch drevín, prípadne na skalách. Pri mnohých atmosferických epifytoch je koreňový systém takmer celkom redukovaný a úplne zanikol tilandsii bradovitej (Tillandsia usneoides).
Lovci živočíchov
V širokej rodine bromélií nájdeme však aj špecialistov, ktorí si vylepšujú svoju výživu lovom živočíchov. Medzi na zemi žijúcimi cisternovými geofytmi sa vyvinuli dva hmyzožravé druhy Brocchinia reducta a Catopsis berteroniana. V ich cisternách sa utopí veľké množstvo hmyzu, hlavne mravcov, z ktorého po rozložení získavajú rastliny nedostatkové živiny. Naopak, viaceré druhy poskytujú životný priestor niektorým živočíchom. V cisternách bromélií sa okrem moskytov vyvíjajú aj žubrienky niektorých stromových žiab, v zdužinatených cibuľovitých ružiciach si zas niektoré mravce vyhryzávajú hniezda.
Kvety bromélií
Dá sa povedať, že bromélie sú zaujímavé a predurčené na pestovanie už pre svoju zaujímavú a rôznorodú biológiu, no ich pozitívom je aj to, že mnohé pekne kvitnú. Trojpočetné kvety sú veľmi často bledomodré, zriedkavejšie biele, ružové červené, vzácne aj zelené či hnedé. Väčšina druhov ich však má menej nápadné než farebné listene v hornej časti súkvetia, ktoré majú veľmi často červenú farbu. Súvisí to s tým, že väčšinou ich opeľujú kolibríky, ktoré túto farbu preferujú. Súkvetie bromélií je rôzne veľké, echmea (Aechmea filicaulis) ho má dlhé až niekoľko metrov, kým zástupcovia rodu kryptant úplne prisadnuté. Plodom bromélií je mäsitá bobuľa alebo trojdielna tobolka. Bobule roznášajú semenožravé vtáky, drobné semienka z rozpuknutých toboliek vietor.
Pestovanie v byte
Pestovať bromélie v umelých podmienkach nemožno podľa jednotného receptu vzhľadom na ich veľmi rôznorodú biológiu. Ak v byte či skleníku nemôžeme vytvoriť rôznu mikroklímu, pestujeme len druhy tej ekologickej skupiny, ktorým môžeme zabezpečiť optimálne podmienky. Bez problémov možno aj v nie príliš svetlom byte pestovať napríklad niektoré druhy z rodu bilbergia, ako bilbergiu ovisnutú (B. nutans) a Billbergia moreli, ktoré dobre znášajú suchý vzduch. O niečo náročnejší, hlavne na väčšiu vzdušnú vlhkosť, sú zástupcovia rodu vrízea, napríklad (Vriesea splendens), kryptant (Cryptanthus zonatus, C. acaulis, C. C. bivittatus) či bilbergia (Billbergia pyramidalis). Pomerne veľké nároky na svetlo majú druhy z rodu echmea, echmea pásikovaná (Aechmea fasciata) a Aechmea recurvata a neoregélia (Neoregelia carolinae, N. spectabilis). Aj napriek tomu, že väčšina druhov bromélií rastie v prírode epifyticky, pestujeme ich v menších plastových črepníkoch v ľahkom substráte z rovnakých dielov rašeliny, rašeliníka a listovky, pretože i v dažďovom pralese sú schopné rásť aj na zemi. Nevyhnutná je veľmi dobrá drenáž. Optimálnym riešením pre väčšinu náročnejších bromélií je okenný skleníček, bez ktorého sa nezaobídeme pri pestovaní atmosferických epifytov z rodu Tillandsia. Osobitne efektné je pestovanie bromélií na epifytických kmeňoch. V tomto prípade jednotlivé rastliny s trochou substrátu balíme do machu – rašeliníka a ku kmeňu ich pripevňujeme drôtom. Pri polievaní a rosení používame len mäkkú, najlepšie dažďovú vodu. Teplota moderných bytov je pre väčšinu bromélií vyhovujúca, v zime dokonca vyššia než je optimum.
Skôr ako sa rozhodneme pre kúpu či pestovanie niektorého druhu, mali by sme si o ňom zistiť podľa možnosti čo najviac informácií a skúsiť ho zaradiť do niektorej z ekologických skupín.
Bromélie
Většina bromélií roste ve své vlasti epifyticky – na větvích či kmenech stromů. Jejich kořeny slouží jako příchytné orgány, které se starají o upevnění rostliny na stromech. Pro příjem živin nemají žádnou významnou úlohu. Nálevkovitý růst bromélií umožňuje ukládat potřebné množství vody – říká se jim také cisternové rostliny. Rostou-li v květináči, měl by být malý. Zalévají se tak, aby zůstaly vlhké, ale hlavně musí být trochu vody v růžici. Čím teplejší a sušší je prostor, ve kterém jsou rostliny, tím častěji se musí zalévat. Za chladných dnů můžete zálivku snížit, aby jste předešli vzniku hniloby. Za určité období po odkvětu bromélie většinou hynou. Na starých růžicích se však vytvářejí nové výhonky, které se nechají tak dlouho na mateřské rostlině, pokud nedosahují polovinu její velikosti. Tehdy se vezme plná náruč mechu a obalí se jím zdřevnatělá část, která pojí výhonek s mateřskou rostlinou. Při trvalé vlhkosti mechu se vytvoří kořeny. Když jsou dostatečně dlouhé, odřežou se tak, aby na nich zůstal i kousek dřevnaté části a zasadí se do hrnku se substrátem pro bromélie. Můžete je také upevnit na epifytický kmen – rostlinu obalte mechem a upevněte. Takto upravené rostliny se musejí častěji rosit a jedenkrát týdně také ponořit do vlažné vody. Z bromélií jsou vhodné na epifytický kmen:
Echmea (Aechmea fasciata, A. Fulgens, A. miniata)
Tyto rostliny jsou epifyty i zemní. Kořenová soustava slouží spíš na přichycení, než pro příjem živin. Vytvářejí růžice, kde se shromažďuje voda. Kořenový bal se udržuje vlhký (na kmeni například v mechu). Hodí se i do vytápěných místností. Nejnižší doporučená teplotní hranice je 12-15 °C. Musí se rosit. Když roste epifyticky na stromě, případně v košíku, rosí se častěji. Polévá a rosí se výhradně měkkou vodou. V létě se zalévá do listové růžice. Když je místnost teplejší, můžete vodu v listové růžici ponechat i v zimě, když je chladnější, vodu na zimu vylijte. V létě se každé dva týdny přidává výživa (ve vodě na postřik). Rozmnožuje se pomocí dceřiných rostlin, které musí mít minimálně poloviční velikost jak mateřské růžice. Několik týdnů předem se rostlinka zalévá do malé růžice, později se výhonek obalí a oddělí s kořenem. Zasadí se do hrnku se substrátem pro bromélie.
Guzmanie (Guzmania)
Tato bromélie potřebuje vlhký a teplý vzduch, světlo, ne však slunko, hodně vody a každých 14 dnů výživu do růžice. Na dně květníku by měli být střepy a může stát ve vodě. V období růstu (od března do srpna) se polévá do růžice a v době vytváření listů se rosí. V zimě – na počátku vegetačního klidu – vodu z růžice vylijte. Rozmnožuje se oddělením dceřiných rostlin od mateřských. Poté se zasadí do substrátu bohatého na živiny a zabezpečí se vysoká teplota a vlhkost vzduchu. Postaví se na teplé a polostinné stanoviště a zakryjí se sklenicí.
Neoregélie (Neoregelia)
Je atraktivní bromélie, která má nádherně zbarvené listy. Uprostřed vytvářejí rúžici. Daří se jí na světlém a v zimě na slunečném místě. Zalévá se vlažnou vodou do středu listové růžice. Rostlina je poměrně odolná, snese i sušší vzduch. Tato rostlina tvoří kořeny a tehdy ji můžeme rozmnožit odnožemi. Od jara do podzimu se měsíčně přidává hnojivo s nižším obsahem dusíku. V zimě se polévá méně.
Tilandsie (Tillandsia)
Rostlina je velmi vhodná na epifytický kmen, protože nemá žádné kořeny. Nejlépe se pěstuje a krátkých větévkách nebo na kúře stromů, které můžete zavěsit na okno. Vyžaduje hodně světla a minimálně 2x denně rosit. Tillandsia usneoides přijímá živiny prostřednictvím šupinek, T. ionantha má v době kvetení červeně vybarvené růžice. Vyžaduje teplotu asi 20 °C a vysokou vzdušnou vlhkost. Aranžují se na kúru nebo mech. Voda a živiny se přidávají ve formě postřiku – ne zálivce.
Vrízea (Vriesea)
Je to kráľovná medzi broméliami, ktorá pochádza zo Strednej a Južnej Ameriky. Odrody, ktoré majú jemné zelené alebo farebné listy, potrebujú tienisté stanovište s vysokou vlhkosťou vzduchu, vysokými teplotami ovzdušia a substrátu. Teploty by nemali klesnúť pod 18-20 °C. Polieva sa mäkkou temperovanou vodou do listovej ružice a zároveň sa zavlažuje i koreň rastliny. V lete sa do zálievky pridá 1x za dva týždne hnojivo. Rastlina sa rozmnožuje semenami i dcérskymi cibuľami. Dcérske rastliny sa oddeľujú vtedy, keď dosiahnu polovicu veľkosti materskej rastliny. Ak chcete urýchliť tento proces, poukladajte okolo mladej rastliny citrusové plody, ktoré podporujú kvitnutie tým, že vylučujú plyny. Najlepšie je zakryť rastlinu i s ovocím fóliou. Rastlinu neohrozujú žiadni škodcovia. Poškodzuje ju nesprávne stanovište (priame slnko) alebo nadmerná zálievka (hniloba koreňa).
