Amorfofalus – páchnúca krása
Pre amorfofalus (Amorphophalus) je príznačné ostro ohraničené striedanie kvetnej a listovej generácie. Zo sploštenej dospelej hľuzy vyrastá na jar buď jediný dáždnikovitý list, alebo metrový zelenohnedý až špinavočervený bizarný „kvet“. Úvodzovky sú namieste – všetky áronovité rastliny vytvárajú podivuhodne vyzerajúci, takzvaný biologický kvet, ktorý je v skutočnosti rafinovane stavaným súkvetím zloženým z dvoch dôležitých častí: z pretiahnutej osi a listovitého tulca, ktorý celý „kvet“ pred „rozkvitnutím“ obaľuje a chráni. Neskôr sa rozvíja do charakteristického tvaru pre jednotlivé rody a druhy áronovitých. Na kvetnej osi, nazývanej aj kvetná palica, sú uložené desiatky drobných jednopohlavných kvietkov.
Kvetné orgány dokážu vydávať ostrý a intenzívny zápach, čo slúži na nalákanie opeľovačov – mäsiarok a ďalšieho zdochlinožravého hmyzu. Okrem toho dokáže súkvetie počas kvitnutia pomerne výrazne zvýšiť svoju teplotu voči okoliu. Táto schopnosť, v rastlinnej ríši nevídaná, prispieva k intenzívnejšiemu uvoľňovaniu páchnucich látok a zároveň k prilákaniu tých druhov hmyzu, ktoré vidia v infračervenom spektre.
Rekordman rastlinnej ríše
Krátko sa ešte zmienime o ďalších vlastnostiach, ktoré robia z amorfofalusov naozaj kurióznu rastlinnú skupinu. Z rodu Amorphophalus pochádza aj druh s jedným z najväčších súkvetí na svete – amorfofalus obrovský (A. titanum). Jeho „kvet“ môže dosiahnuť pri metrovej šírke výšku až dva metre! Očití svedkovia, ktorým sa pošťastilo vidieť rozkvitnutú a do širokého okolia silno páchnucu rastlinu v prírode, opisujú svoje zážitky ako stretnutie s bizarnou bytosťou z iného sveta. Zaujímavý je však aj v období, keď nekvitne. Jeho jediný obludný list má dlhú škvrnitú stopku hrubú ako kmeň mladého stromčeka. Naň nasadajúca čepeľ je vynášaná do výšky aj vyše troch metrov a je vejárovito formovaná do niekoľkonásobne perovito strihaných lalokov. Veľmi účelne a takmer dokonale rozložený list zaberá značnú plochu a v prítmí pralesa je účinným asimilačným aparátom pumpujúcim do postupne narastajúcej hľuzy nepretržitý prúd zásobných látok. Životnosť listu je asi deväť mesiacov, zvyšnú časť roka hľuza odpočíva v zemi. Len čo podzemný orgán narastie do konečnej veľkosti, čo vraj trvá sedem rokov, rastlina vyženie namiesto listu už opísané podivuhodné súkvetie. S hromadením zásobných látok do hľúz súvisí aj využitie niektorých druhov amorfofalusov ako potraviny. Príkladom môže byť u nás najčastejšie pestovaný juhočínsky amorfofalus Rivierov (A. rivieri, niekedy nazývaný aj „konjac“), ktorého varené či pečené hľuzy vraj vynikajúco chutia. U nás si však na amorfofalusoch nepochutnávajú ľudia, ale skôr slimáky a myši, preto pozor na ne najmä pri letnom pestovaní vo voľnej pôde alebo pri zimnom skladovaní v pivniciach.
Rod Sauromatum
V našich domovoch a predovšetkým v špecializovaných zbierkach sú veľmi vzácne pestované aj rastliny z rodu Sauromantum, v zbierkach milovníkov rastlinných kuriozít reprezentované najmä druhom S. venosum. Oproti amorfofalusom majú tieto rastliny jednu veľkú výhodu – dcérske hľuzy rýchlo dospievajú a potom už kvitnú každoročne, na rozdiel od amorfofalusov, ktoré kvitnú nepravidelne a najmä v horších pestovateľských podmienkach môžu nastať aj mnohoročné prestávky. Bizarné súkvetia so zahnutým škvrnitým tulcom vyrastajú začiatkom jari aj na hľuzách uložených voľne bez substrátu. Až po odkvitnutí rastliny zakoreňujú a vyvíjajú jediný list podobný asimilačnému orgánu amorfofalusov.
Pestovanie
Vzhľadom na svoj pralesný pôvod rastliny oboch rodov dobre znášajú prítmie bytu a pritom nevyžadujú žiadnu zvýšenú vzdušnú vlhkosť. Hľuzy sadíme do hĺbky najmenej osem až osemnásť centimetrov do ťažkej humóznej pôdy v období, keď sa o to samy prihlásia pučaním rastových vrcholov, čo býva na prelome marca a apríla. Keď sa objavuje súkvetie, môžeme hľuzu stabilizovať ponorením do menšieho prázdneho črepníka a zasadíme ju až po odkvitnutí. Polievame striedmo, substrát by rozhodne nemal byť trvalo premokrený. Prihnojenie nie je na škodu. Rovnako aj letnenie v polotieni a pri dostatočnej ochrane pred prudším vetrom rastlinám určite pomôže nahromadiť viac zásobných látok. Na jeseň, keď listy samy odumrú, vyberieme hľuzy z pôdy a uložíme voľne alebo do mierne vlhkej rašeliny v pivnici.
Dráčik
Tieto rastliny sú aj napriek inému ročnému vývinovému cyklu najbližšími príbuznými amorfofalusov. U nás sa zatiaľ veľmi nepestujú. Neveľmi známy dráčik obyčajný (Dracunculus vulgaris) má bizarne skučeravený červený kalich, týčiaci sa do výšky jeden a pol metra. Jeho veľkosti pochopiteľne zodpovedá aj jeho „vôňa“.
Pestovanie dráčika
Ak by sme aj príslušníkov rodu Dracunculus chceli pestovať spôsobom opísaným pri amorfofalusoch, výsledok by nás určite nepotešil. Jarná výsadba hľúz totiž neprichádza do úvahy, aj napriek tomu, že ich niektorí menej seriózni obchodníci práve v tomto období ponúkajú. Rod Dracunulus má dva druhy, ktoré sú rozšírené v Stredomorí – je tu bežný posol jari, kvitne vo februári až v máji. Rastliny po vytvorení plodu v horúcom lete úplne zaťahujú, avšak podobne ako napríklad tulipány už s príchodom jesenných dažďov znovu zakoreňujú a pomaly sa vyvíjajú počas celej zimy. Hľuzy vysadené až na jar teda nemajú dostatok času na vývin. Je možné, že im chýba aj chladová fáza potrebná na vývin súkvetí. Kto sa teda chce dočkať prazvláštnych kvetov dráčika, urobí najlepšie, keď vysadí hľuzy už v septembri do väčšieho črepníka a umiestni ho v záhrade až dovtedy, kým začnú hroziť prvé silnejšie mrazy. Potom je vhodné preniesť ich do priestoru bez mrazu – teploty by však nemali veľmi stúpať nad päť stupňov Celzia, inak sa nad pôdou čoskoro objaví škvrnitá špička stonky a rastlina začne pučať. Ani to nemusí byť na škodu, keď črepník prenesieme na čo najsvetlejšie, ale chladné miesto. Počas februára až marca sa na vzpriamenej stonke postupne rozvinie tri až päť dlaňovitých dekoratívnych listov a z pošvy najmladšieho z nich sa nakoniec vysunie dlho očakávaná nenápadná zelená tyčinka – základ monštruózneho „kvetu“ dospievajúceho o ďalších niekoľko týždňov neskôr. Jeho plné otvorenie sa ohlasuje uvoľňovaním už popísaného mršinného zápachu. Krása gigantického, až päťdesiatcentimetrového tmavočerveného a mäsovo nariaseného tulca súkvetia je, bohužiaľ, veľmi pominuteľná, jeho zložitá štruktúra sa v teple zničí už počas dvoch-troch dní.
Sauromatum venosum
Je to fascinujúca rastlina. Jej hľuza kvitne bez vody a pôdy. Nechá sa pri teplote 18-20 °C na suchom a svetlom mieste. Po určitom čase sa vytvorí asi 40 cm vysoký tmavočervený fľakatý kvet. Po odkvitnutí sa hľuza zvraští a nechá sa niekoľko dní ležať. Potom sa zasadí do veľkého črepníka so substrátom bohatým na živiny, alebo v apríli von. Tu sa vytvorí jeden veľký a dekoratívny list s fľakatou stonkou. Podobá sa palme a môže byť vysoký i jeden meter. Rastlina sa pravidelne zalieva a hnojí. Cíti sa dobre na polotienistom stanovišti, kde nie je priame slnko. Na konci leta sa list zatiahne a zastaví sa zálievka i hnojenie. Po zimnom období oddychu vyženie rastlina znovu na suchom mieste bez vody, iba z rezerv v hľuze. Po 2-3 týždňoch môžete obdivovať nádherné kvety. Počas obdobia rastu sa vytvorí nová hľuza, ktorá po 2-3 rokoch kvitne. Stará odumiera.
