Na tieto nevypočítateľné klimatické zmeny musia byť pripravení i kaktusári. Ak máme iba menšiu zbierku, jej premiestnenie nám nerobí väčšie problémy, ale situácia je úplne iná, ak máme viac rastlín. Snažíme sa preto pripraviť vhodné tienidlá a rastliny počas našej neprítomnosti radšej prikrývame, aby sme sa vyhli nechceným katastrofám. Zvlášť dôkladne tienime rastliny, ktoré boli počas zimných mesiacov v tmavej miestnosti. Veľa kaktusárov odkladá prvú zálievku na tento mesiac, samozrejme, ešte stále platí zásada, že polievať môžeme len za teplého počasia. V druhej polovici mesiaca už vyložíme von takmer všetky druhy kaktusov a sukulentov. Existujú však aj výnimky, napríklad Astrophytum, ktorý uprednostňuje skleníky, ale v letných mesiacoch sa mu celkom dobre darí aj vonku.
Zbierka umiestnená na voľnom priestranstve a priamom slnku od jari do jesene sa volá „voľná kultúra“. Nie je ničím chránená, iba v prípade krupobitia ju prikrývame sieťami alebo ochrannými tabuľami z plechu či dosiek alebo počas dlhotrvajúcich dažďov chránime okennými dielcami. Na to, aby voľne uložené kaktusy v našom podnebí odolávali prudkým vetrom, dažďom, páľavám alebo aj náhodným mrazíkom a aby sa zároveň mohli pekne vyvíjať, musia mať dostatok slnečného žiarenia počas vegetačného obdobia aj počas prezimovávania. Bohužiaľ, v našej zemepisnej polohe nedokážu počas niekoľkých letných mesiacov načerpať a „uskladniť“ vo svojom tele dostatok energie a odolnosti zo slnečného žiarenia. Práve z týchto dôvodov u nás nekvitnú inak veľmi bežné druhy, napríklad Echinocactus grusonii, známy aj ako „svokrina stolička“.
Preto treba využívať blahodárne účinky priameho slnka. Prekvapujúce úspechy mnohých pestovateľov sukulentných rastlín vo voľnej kultúre potvrdzujú, že tento spôsob pestovania umožňuje dosiahnuť krásne otŕnenie aj sfarbenie rastlín. Preto každému odporúčam vyskúšať si pestovanie voľnej kultúry, zo začiatku aspoň s malým počtom nechúlostivých druhov.
Zdravé a kvetuschopné rastliny majú v tomto období dobre vyvinuté puky, napríklad rebucie a bolívie, ktoré už dokonca aj kvitnú, ďalej rody Notocactus, Gymnocalycium, Mammillaria a ďalšie. Je čas, aby sme získali vlastné semená, pochopiteľne nie za každú cenu. Vždy opeľujeme len rovnaké druhy a ak nemáme istotu o druhovej čistote, radšej semená nevysievame. Hlavne vo voľnej kultúre je riziko, že nás predbehne okrídlený hmyz, ktorý s veľkou radosťou poletuje medzi kvetmi rôznych druhov. Na opeľovanie sa osvedčila obyčajná lekárska vata – malý chumáčik obtočíme okolo zápalky a snažíme sa naň dostať peľ, ktorý prenesieme na bliznu ďalšej rastliny. Dopoludnia kvitnúce druhy opeľujeme pred zavretím kvetov, popoludní kvitnúce hneď po ich otvorení. Dôvod je veľmi jednoduchý – v tom čase je totiž peľ suchý a ľahko sa prenáša. Vatičku zahodíme, nikdy ju nepoužívame viackrát!
Marcové výsevy môžeme postupne pikírovať, každý si však musí odhadnúť svoju zručnosť a rozhodnúť sa, pri akej veľkosti je schopný drobné semenáčiky presadiť. Keď nemáme skúsenosti, rastlinky necháme radšej trochu podrásť. Na pikírovanie používame misky z plechu alebo plastu vysoké tri až štyri centimetre. Na dne spravíme niekoľko dierok a nasypeme hrubší štrk, aby sa nevysypal cez otvory aj so zeminou, ktorou misku naplníme. Substrát preosejeme cez sitko s okami veľkými štyri až päť milimetrov.
V literatúre sa objavuje rada, aby zemina, do ktorej pikírujeme, bola vlhká, ale podľa mňa je to riskantná záležitosť, pretože sa pri presádzaní môžu zlomiť korienky. Vo vlhkom prostredí je aj zvýšená možnosť plesňových ochorení.
Dostatočne veľké semenáčiky z výsevných nádob vyberáme opatrne pomocou pinzety, potom ich ukladáme do plochej misky, ktorú odložíme na niekoľko dní na teplé a tienisté miesto. Keď už máme istotu, že poranené korienky sú zahojené, začneme ich vysádzať. Pinzetou opatrne chytíme semenáčik za korienky a zatlačíme do zeme tak, aby asi jedna tretina rastliny bol pod zemou. Vzdialenosť medzi semenáčikmi je jeden až dvakrát väčšia ako ich priemer. Túto vzdialenosť udržujeme aj medzi riadkami. Keď skončíme s vysádzaním jedného druhu, zapichneme vedľa neho menovku a tabuľku s údajmi. Pikírujeme dovtedy, kým nenaplníme celú misku, ktorú potom odložíme zase na niekoľko dní do tieňa. Asi po týždni necháme misku v mäkkej vode. Ak by sme polievali tvrdou vodou, po čase by sa na semenáčikoch vyzrážal vápnik, ktorý im neumožňuje ďalej rásť, a hynú. Semenáčiky potrebujú ustálenú teplotu a nepriame osvetlenie, preto je vhodné pestovať ich v byte za oknom. Ak by nám do jesene narástli tak, že sa v miske tlačia, môžeme ich ešte raz pikírovať, tak ako sme to robili prvýkrát. Dobre pestované semenáčiky nám do zimovania narastú do dostatočnej veľkosti a môžeme ich nechať prezimovať rovnako ako dospelé jedince.
V apríli vysievame teplomilné druhy, napríklad Melocactus, Nebelmannia, Astrophytum a Ferocactus. Tieto druhy ocenia veľké teplotné rozdiely medzi dňom a nocou a odvďačia sa nám za to bujnou vegetáciou a kvetmi.
