Pri skoro kvitnúcich druhoch začínajú dozrievať prvé plody. Keď dozrejú, opatrne ich jemným ťahom pomocou pinzety oddelíme od rastlinky a vložíme do plochých nádob, kde ich hneď označíme. Misky s plodmi uložíme do tienistej, ale dostatočne teplej miestnosti. Keď sú plody suché, semená očistíme od zvyškov osemenia, pretože by mohli v sejbe spôsobiť hubové ochorenia.
V skleníku a parenisku pestované rastliny potrebujú v tomto období dostatočné vetranie, podľa možnosti aj v noci. Vonku pestované sukulenty a kaktusy sa cítia ako v prírode, teraz sa začínajú naprávať všetky deformácie a chyby spôsobené počas zimovania.
Jún je najvhodnejším mesiacom na vrúbľovanie kaktusov a sukulentov. Vrúbľovanie kaktusov je známe už niekoľko storočí, existuje preto dostatok overených spôsobov. S vrúbľovaním sukulentov to nie je také jednoduché, chýbajú najmä skúsenosti a dostatok vhodného materiálu na pokusy. Niektoré sukulenty nemožno vrúbľovať vôbec, a to aj napriek tomu, že ich pestovanie je komplikované aj na ich vlastných koreňoch. Ako príklad možno uviesť čeľaď poludňovkovitých (Aizoaceae), kam patria napríklad kameňovce (rod Lithops).
Pod pojmom vrúbľovanie kaktusov rozumieme transplantáciu časti tela, spravidla ide o vegetačný vrchol alebo odnože vzácnejšieho druhu na iný, odolnejší druh. Po ich zrastení vitálnejšia podložka bohato zásobuje navrúbľovanú časť, ktorá potom bez problémov rastie a kvitne. Časom podložku prerastie a preberie všetky životne dôležité funkcie, okrem funkcie koreňov. Vrúbľovanie v kaktusárstve nie je cieľom ani zábavou, ale neoceniteľným prostriedkom, pretože niektoré druhy u nás nemožno dlhší čas pestovať na vlastných koreňoch. Také sú napríklad druhy z rodov Ariocarpus, Pelecyphora, Turbinicarpus a ďalšie. Náročné sú najmä ich mladé semenáče. Väčšinou sa vrúbľujú na podložky z rodu Peireskiopsis. Druhy tohto rodu sa viac podobajú na listnaté sukulenty ako na „pravé“ kaktusy – na čerstvých výhonkoch majú dužinaté listy, ktoré však skoro opadávajú. Dobre zakorenený kaktus určený na podložku zrežeme v hornej časti ostrým nožom alebo žiletkou, dookola šikmo zrežeme tenký pásik areol, ako keby sme podložku zastrúhali. Pripravený semenáč zrežeme v dolnej časti a priložíme na podložku tak, aby sa ich cievne zväzky čo najtesnejšie dotýkali. Ak je vrúbeľ príliš malý a nemôžeme ho pevne prichytiť gumičkami, postačí, keď ho silnejšie pritlačíme prstami. Väčšie vrúble prichytíme podľa potreby dvoma až šiestimi gumičkami, ktoré naspodu upevníme o dno črepníka. Takto pripravené vrúbľovance dáme na teplejšie miesto, napríklad do prázdneho akvária, ktoré prikryjeme sklenou tabuľou. To, či sme boli úspešní, zistíme už za niekoľko dní, keď sa vrúbeľ dostatočne napije a začne rásť. Gumičky odstránime asi po týždni a vrúbľovanec postupne privykáme na vonkajšie podmienky, nedáme ho však na priame slnko.
Potrebnú zručnosť získame najľahšie vrúbľovaním väčších, menej vzácnych rastlín. Vhodné podložky na to poskytujú nenáročné kaktusy z rodu Echinopsis, tvoriace dostatočné množstvo dobre zakoreňujúcich odnoží.
Pri väčších, prípadne dospelých rastlinách môžeme spodnú časť vrúbľa, teda tú, čo zostala v zemine, používať ďalej po odrezaní vegetačného vrcholu ako materskú rastlinu na tvorbu odnoží. Vhodné je to preto, že každú novú odnož, ktorú takto zrezaná rastlinka vyženie, môžem použiť na ďalšie vrúbľovanie. Týmto spôsobom získame mnoho exemplárov.
Na stĺpovitých podložkách určíme miesto vrúbľovania podľa potreby, najlepšie však bližšie k hornej časti rastliny, kde sa nachádzajú nevyzreté mäkké pletivá, čo zvyšuje úspešnosť vrúbľovania. Dobré a trvalé podložky poskytujú druhy Eriocereus jusbertii, trichocereus pachanoi, T. pasacana, T. spachianus a ďalšie.
Keby sa po čase ukázalo, že pod dobre sa vyvíjajúcim vrúbľom sa predtým zdravá a dužinatá podložka začína nápadne scvrkávať, je to znak jej „únavy“. Preto vrúbeľ z nej snímeme, bežným spôsobom ho znovu zakoreníme a napokon zasadíme alebo navrúbľujeme na väčšiu, trvanlivejšiu podložku.
Na záver ešte niekoľko dobrých rád. Na vrúbľovanie používame len ostré nože, čepele alebo žiletky, aby rezné rany boli úplne hladké. Pred začatím každej takejto práce použité nástroje dobre vydezinfikujeme v alkohole a utrieme suchou handrou, aby sme zabránili prenášaniu infekčných chorôb na ďalšie rastlinky.
