Trváce kvety „tisícich podôb“ sú pravým klenotom v každej záhrade. V čase kvitnutia im nemôže konkurovať žiadna iná kvitnúca rastlina. 
; sviežo zelené, úzke a vzpriamené listy po odkvitnutí kvetov neuschnú, ale krášlia záhradu i naďalej.
Rozkvitnuté sú ozdobou záhrady asi päť až šesť týždňov. Registrovaných odrôd je už vyše dvadsaťtisíc! Väčšina začína kvitnúť koncom mája a odkvitnú až v polovici júna. Sú dekoratívnym symbolom jari. A keď si nimi chceme skrášliť záhradu – ten pravý čas je koncom augusta.
Pestujeme podzemkové a cibuľové druhy. Podzemok pri presádzaní ponecháme na povrchu, korene však rozložíme po jeho stranách a prikryjeme zeminou. Hlboko posadené podzemky by mohla napadnúť hniloba. Po vysadení ich musíme pravidelne zalievať až do jesenných dažďov – kým sa vytvoria korene. Každý druhý až tretí rok ich presadíme na iné miesto. Podzemky rozdelíme a listy asi o polovicu skrátime. Vysádzame ich zásadne vo väčších skupinách alebo už v kombinácii s inými kvetmi, napríklad s floxom, lupínou, astilbou a podobne, v skupinke pri plote, pozdĺž chodníkov a cestičiek v záhrade. Mimoriadne dekoratívne pôsobia pri vodnej ploche, s ktorej zrkadlením pekne harmonizujú. Napríklad podzemkatý japonský kosatec (Iris laevigata) s modrými, modropurpurovými alebo bielymi kvetmi má rád plytkú vodu; tieň a vlhké prostredie na brehu jazierka, pri močiari a podobne má rád Iris ensata s krásnymi, až pätnásť centimetrov veľkými kvetmi purpurovej alebo červenopurpurovej farby.
Širokú paletu farieb má zaujímavý bradatý kosatec nízky (Iris pumila). Dorastie iba do výšky pätnásť až dvadsaťpäť centimetrov. Veľmi atraktívne sú odrody s bielymi, oranžovožltými a fialovopurpurovými kvetmi. Vyniknú najmä v skalke, ale aj na jar v záhonoch cibuľových kvetín.
Na jar veľmi bohato zakvitnú až stodvadsať centimetrov vysoké kosatce sibírske (Iris sibirica). Najkrajšie sú odrody modropurpurovej, ale aj snehobielej farby. Darí sa im aj na zatienených miestach, stačí, ak majú výživnú, vlhkú pôdu. Potom ich netreba presádzať niekoľko rokov.
Cibuľové kosatce sa od podzemkatých líšia tým, že ich zásobným orgánom je cibuľa. Majú originálny tvar kvetov – sú oveľa štíhlejšie ako kvety podzemkatých kosatcov a spodné okvetné lístky sú viac alebo menej vyvýšené. Aj listy majú výraznejšie: na rozdiel od šabľovitých listov podzemkatých druhov sú kopijovité alebo takmer valcovité. Sú mimoriadne vhodné do skalky alebo do záhonov z nízkych cibuľovín. Treba ich však spolu vysadiť viac, iba tak vynikne ich krása.
Najznámejšie sú kosatce holandské (Iris hollandica), španielske (Iris xiphium) a anglické (Iris latifolia). Mimoriadne pekná je farebnosť španielskych kosatcov – od modrej, fialovej po bielu a žltú. Majú zaujímavé ryhované listy, ktoré vyrastajú v jeseni, zatiaľ čo listy anglických kosatcov už na jar.
Príťažlivé sú cibuľové kosatce zo skupiny reticulata. Ich podlhovasté cibuľky sú akoby pokryté sieťkou. Kvietky s úzkymi okvetnými lístočkami sú v rôznych odtieňoch modrej a fialovej, ale objavujú sa v ponuke aj biele a oranžové. V záhrade na slnečných miestach a v kvalitnej priepustnej, dostatočne vlhkej, nie kyslej pôde zakvitnú začiatkom apríla. Aby potešili už začiatkom apríla, treba cibuľky zasadiť v septembri do hĺbky osem až desať centimetrov a pred príchodom mrazov miesto prikryť lístím. Aj v byte nám urobia radosť, keď si ich vysadíme do malých črepníkov do hĺbky štyri až šesť centimetrov a dáme do chladnej pivnice a raz či dvakrát za týždeň zalievame. Po Novom roku ich prenesieme do bytu, dáme blízko okna a polievame už iba mierne.
