Čeľaď slezovitých
Topoľovka (Alcea), kedysi neodmysliteľný kvet vidieckych záhrad, prichádza opäť do módy. Názov pochádza z gréckeho altheis, čiže liečivý, a vystihuje od staroveku známe liečivé účinky rastliny. Škoda, že sa v záhradách neuplatňujú častejšie i mnohé ďalšie druhy širokej čeľade slezovitých rastlín.
Už v 16. storočí rozkvitali vo vidieckych záhradách topoľovky, typické dedinské kvety. Vysoké stĺpiky kvetov vynikali na pozadí drevených domov alebo pri plotoch. Ich výška a robustný tvar ich predurčujú na maskovanie stien a do pozadia kvetinových záhonov, alebo naopak, používame ich práve na zdôraznenie priestoru, do trávnikovej plochy napríklad pred mohutnejšie dreviny. Pre vysoký štíhly kvet sa ľahko nájde miesto i v malej záhradke, potrebuje len 50 cm2. Kvety topoľovky najviac vynikajú v malej skupine. Pri hustej výsadbe sa na listoch ľahko šíri hrdza, na ktorú je rastlina náchylná. V dobrých podmienkach dorastú do výšky dvoch metrov, staršie rastliny sa niekedy rozkonárujú. Kvety sa otvárajú v júli a v auguste postupne zdola nahor. Kvitnú štyri až šesť týždňov. Pokiaľ chceme rastlinu zachovať i na ďalší rok a prezimovať, nenecháme ju dokvitnúť do konca, ale už skôr ju radikálne zrežeme. Posilníme tak tvorbu výhonkov pri zemi, ktoré sú potrebné na dobré prezimovanie. Ak dozrejú a vypadnú semená z prvých kvetov, máme o mladé rastliny v budúcom roku postarané.
Súčasné odrody topoľovky pochádzajú z dvoch odlišných druhov. Topoľovka ružová (alcea rosea), pochádzajúca z Orientu, pravdepodobne zo Sýrie, priniesla všetky ružové a červené tóny kvetu. Topoľovka figolistá (Alcea ficifolia) zo Sibíri, s výrazne dlanito členenými listami, je plnokvetá, je pôvodom žltých farieb, má dlhšiu životnosť.
Semená odrôd s jednoduchým kvetom sa predávajú väčšinou ako zmes farieb, plnokveté môžeme kúpiť aj v jednotlivých farbách.
Najbližším príbuzným druhom topoľovky je ibiš lekársky (Althea officinalis). Bledoružové kvety na byli vysokej až stoosemdesiat centimetrov sú menšie a menej nápadné. Začína sa opäť pestovať v hriadkách ako liečivá rastlina. Z jeho kvetov a koreňov sa získava účinná látka proti kašľu. Je jediným zo slezov, ktorému sa darí na vlhších miestach, kde dobre rastie i viac rokov.
K čeľadi slezovitých patria i drevité druhy, napríklad ibištek sýrsky (Hibiscus syriacus). Rastie ako malý kríček plný typických slezovitých kvetov a v záhrade určite upúta pozornosť. Podobne i slezovec durínsky (Lavatera thuringiaca), asi jeden meter vysoký, so svietivo ružovým kvetom. Vyžaduje podmienky podobné miestu svojho pôvodu. Teplo, slnko, bez obmedzovania susednými rastlinami.
Z nižších trvaliek je zaujímavý slez pižmový (Malva moschata). Nenáročný, znáša i pôdy chudobné na vápno a živiny, len ak má dostatok slnka. Jeho ružové alebo biele kvety šíria ľahkú vôňu pižma od júla až do septembra. Podobný v nárokoch i v celkovom vzhľade je slez liečivý (Malva alcea). Má krásne ružové kvety, ktoré svietia od leta do jesene na bohato rozkonárených kríčkoch.
Pôvodom zo Severnej Ameriky je Sidalcea malviflora. Má typické vlastnosti slezu – dlhé obdobie kvitnutia, svietivo ružové kvety, ale aj kratšiu životnosť. Vysemeňuje sa a neznáša zamokrenie. Pôvod v slnečnej prérii predurčuje tento druh na voľné slnečné miesta s priepustnou hlinitou pôdou s dostatkom humusu.
September je vhodný na výsadbu slezov s kolovitým, málo rozkonáreným koreňom. Pri neskoršej výsadbe sa ujímajú len rastliny s dobre prekoreneným balom. Pri jarnej výsadbe majú rastliny vysoký nárok na polievanie. Slez po presadení rýchlo vädne a ťažko sa zakoreňuje.
