crocusKrokus, šafran, jesienka… Väčšine z nás sa zdá, že tieto rastliny pozná, ale vieme ich naozaj rozlíšiť?

Okrasné, veľmi dekoratívne druhy šafranov, známych skôr ako krokusy, svietia na jar spod snehu, ohlasujú jar a našim očiam sľubujú, že v záhradách zase začne obdobie farieb. Väčšinu z nás už pri jesenných potulkách v horách očarila aj jemná krása divo rastúcich jesienok. Rásť šafran siaty (Crocus sativus) sme však asi nevideli mnohí. Ako vieme, je vzácny.

Je to desať až dvadsať centimetrov vysoká hľuznatá, dekoratívna rastlina. V zemi má cibuľovitú, šupinatú, navrchu stlačenú hľuzu veľkosti orecha, z ktorej vyrastajú čiarkovité tmavé listy s bielym žilovým pásikom, a skrátená kvetná stonka, na ktorej je veľký ozdobný bledofialový kvet s tmavými pruhmi. Okvetie je šesťcípe, má lievikovitý tvar, tri tyčinky a semenník.

Počet tyčiniek je dôležitý, keď chceme šafran rozlíšiť od vzhľadom podobnej, jedovatej, na jeseň voľne rastúcej jesienky obyčajnej (Colchynum autumnale), ktorá má šesť tyčiniek sediacich v hrdle rúrky.

Zo šesťcípeho okvetia šafranu siateho vyčnieva žltá čnelka, rozdelená do troch kužeľovitých oranžovočervených blizien, ktoré vyčnievajú z kvetu. Kvitne od septembra do novembra. Semená netvorí.

Pochádza zo západnej Ázie, kde ho oddávna pestujú ako voňavé korenie a farbivo. Do Európy, presnejšie najprv do Španielska, ho ako pestovanú rastlinu priviezli v jedenástom storočí. Dnes ho vo veľkom pestujú v Španielsku, Taliansku, v južnom Francúzsku a v Oriente.

Musíme ho odlišovať aj od na jar kvitnúceho šafranu karpatského (Crocus heuffelianus), ako aj od mnohých iných jeho známych a obľúbených pestovaných okrasných foriem.

Šafran siaty ako teplomilná rastlina je náročný na teplé podnebie v miestach chránených od vetrov, mrazov, v miernom zatienení. Pôda mu vyhovuje teplá, hlinitopiesočnatá a vápenatá, priepustná, dobre skyprená, s priemerným obsahom organických látok. V druhom roku pridávame dusíkaté, fosforečné a draselné hnojivá.

Rozmnožujeme ho vegetatívne, vysádzaním dcérskych podzemných cibuľových hľúz. V júni ich vysádzame do hĺbky dvanásť až pätnásť centimetrov. V októbri rastlinky zakvitnú.

V prvom roku sa z každej cibuľovitej hľuzy vytvorí iba jeden kvet, v ďalších rokoch dva až tri. Kultúru ponechávame na mieste tri roky, potom hľuzy vykopeme, a keď materská hľuza odumiera, rastlinu rozmnožujeme sadením dcérskych hľúz. Hľuzy šafranu sú veľmi citlivé na poškodenie. Pri sadení musíme byť veľmi opatrní, lebo poškodené hľuzy väčšinou splesnivejú.

Zo šafranu siateho zberáme v októbri oranžovočervené blizny. V období plného kvetu ráno za suchého počasia ručne odstrihujeme celé kvety, z ktorých ešte v ten istý deň vyštikneme dva až tri centimetre dlhé blizny s krátkou, žltou hornou časťou čnelky. Zber šafranu je zdĺhavá a „piplavá“ práca, lebo na jeden kilogram suchej drogy musíme spracovať až dvestotisíc kvetov.

Oddelené blizny sušíme v tenkej vrstve na visiacich sitách tak, aby čím skôr uschli, buď na slnku alebo umelo.

Drogou šafranu siateho sú krehké, dlhé, purpurovo až hnedočervené blizny. Majú svojráznu silnú a horkastú korenistú chuť.

Obsahuje pikrokrocín a intenzívne žlté farbivo krocín (dve blizny šafranu zafarbia až tri litre vody), horčiny, mastné oleje, silicu, karotínoidné farbivá, vitamín B1 a B2.

Používame ho na podporu trávenia, pri žalúdočných a črevných kŕčoch, pri kašli a ako upokojujúci liek pri nespavosti. Drogu môžu na liečebné účely využívať len skúsení liečitelia, keďže predávkovanie môže vyvolať zdravotné ťažkosti. Väčšie dávky šafranu spôsobujú závraty, zníženie tlaku krvi, svalové ochabnutie i bolesti hlavy.

Používame ho aj ako pomerne drahú koreninu, prichucujeme ním omáčky, mäsové polievky, syry a ryžu a iné.