Kaktusy možno (podobne ako ovocné alebo okrasné dreviny) vrúbľovať na iné druhy kaktusov. Aj nekaktusári si už asi všimli v kvetinárstvach kaktusy, ktoré sa „skladajú“ z dvoch odlišných častí. Tieto časti sú dva odlišné druhy kaktusov, ktoré po navrúbľovaní zrástli do jedného celku. Horná navrúbľovaná časť sa nazýva vrúbeľ a spodná časť stonky s koreňmi je podnož. Podnož býva spravidla odolný a dobre rastúci kaktus a vrúbeľ býva naopak druh, ktorý je náročný na pestovanie na vlastných koreňoch, alebo by tak dokonca neprežili. To je aj prípad červených, ružových alebo žltých kaktusov, ktoré nemajú zelené farbivo chlorofyl, takže si nevytvárajú cukry a preto musia byť navrúbľované.
Vrúbľovanie má ako spôsob pestovania kaktusov svoje pre a proti. Umožňuje nám pestovať bez problémov aj obtiažne rastúce a vzácne druhy. Na druhej strane, kaktusári sa snažia vypestovať rastliny podobné tým v prírodných podmienkach. Navrúbľované rastliny rastú oveľa rýchlejšie a často sú až príliš veľké, pričom otŕnenie je menej výrazné ako u pravokorenených rastlín.
Vrúbľovanie kaktusov môžeme použiť v týchto situáciách:
1. zaistenie bezpečného pestovania citlivých a náročných druhov,
2. pestovanie farebných kultivarov kaktusov bez chlorofylu, ktoré by bez vrúbľovania neprežili,
3. pestovanie a množenie zvláštnych foriem kaktusov, napr. monstróz a kristát (nepravidelné, resp. hrebeňové tvary),
4. záchrana rastlín s odhnitými koreňmi,
5. rýchle a intenzívne množenie vrúbľovaním odnoží a semenáčov,
6. urýchlenie nástupu schopnosti tvorby kvetu.
Výber vhodnej podnože
V praxi používame viaceré druhy podnoží, ktoré majú rôzne pestovateľské vlastnosti. Tu sú aspoň tie základné druhy:
Echinopsis eyriesii
je veľmi nenáročný a bežný guľatý kaktus, ktorý sa ľahko množí zakoreňovaním odnoží alebo výsevom semien. Je vhodný pre takmer všetky kaktusy. Pre niektoré rody, ako napr. Astrophytum a Ariocarpus, je trvalou podnožou. Nevýhodou je neustále podrastanie odnoží na rašiacich rebrách, ktoré treba stále vylamovať. Počas zimovania a dlhších období sucha, sa môže echinopsis príliš scvrknúť alebo celkom uschnúť.
Eriocereus jusbertii
je obľúbená stĺpovitá podnož. Je vhodný ako trvalá podnož znášajúca chladné zimovanie. Lepšie výsledky dáva pri vrúbľovaní v prvej polovici leta. Po navrúbľovaní treba ponechať gumičky aspoň 1 týždeň. Ľahko sa rozmnožuje odrezkami.
Peireskiopsis spathulata
je rastlina, ktorá na prvý pohľad kaktus ani nepripomína. Má tenké ceruzkovité stonky, listy dlhé asi 2 cm a pichľavé krátke ostne. Používa sa na vrúbľovanie čerstvo vyklíčených semenáčikov, ktoré neraz dorastú do kvetuschopnej veľkosti už koncom toho istého roka. Vrúbľujeme na najmladšiu časť stonky tesne pod vrcholkom. Malé semenáčiky nepotrebujú upevnenie gumičkami – stačí pritlačiť plochou žiletky. Narastené vrúbľovance možno prevrúbľovať na inú podnož, alebo zrezať 3-4 cm pod vrúbľom a ponoriť až po vrúbeľ do substrátu, kde onedlho zakorenia. Takéto rastliny vyzerajú oveľa prirodzenejšie. Peireskiopsis zimujeme pri teplote okolo 15 °C a mierne zalievame, aby nezhodil listy. Výhodou je rýchle množenie odrezkami, ktoré na vlhkom substráte zakorenia behom niekoľkých dní.
Trichocereus pasacana
je výborná, tvrdá, silná podnož. Vrúble na nej rastú pomalšie, ale majú prirodzený vzhľad a nedeformujú sa. Podnož zriedka odnožuje a preto je údržba jednoduchá. Určitou nevýhodou sú silné ostne, ktoré treba pred vrúbľovaním odrezať a to, že množenie je možné len výsevom semien.
Trichocereus schickendantzii
je stĺpovitá podnož ľahko sa množí odnožami a výhodná je pri tzv. záchrannom vrúbľovaní, keď dokáže prijať aj veľmi zoschnutý vrúbeľ. Trichocereus znáša aj chladné zimovanie a pre viaceré druhy môže byť aj trvalou podnožou. Pri vrúbľovaní zrežeme všetky hrany rebier, čím predídeme nadmernej tvorbe odnoží.
V praxi sa ešte používa Myrtillocactus geometrizans, vhodný aj pre kaktusy vyžadujúce teplé zimovanie. Na túto podnož sa často vrúbľujú pestré bezchlorofylové kaktusy, ktoré zaujímavo kontrastujú s jej krásnou modrastou farbou. V obchodoch často vidno dovozové kaktusy, vrúbľované na trojhranné tmavozelené stĺpky hylocereusov (H. undatus, H. triangularis). Takéto rastliny vyžadujú teplé zimovanie v byte a občasnú zálievku. Vrúbľovať možno aj na články („placky“) opuncií. Táto podnož sa nezriedka využíva pri pestovaní mrazuvzdorných kaktusov z rodov Pediocactus, Sclerocactus, Navajoa, ktoré sú na vlastných koreňoch ťažko pestovateľné. Po navrúbľovaní na opuncie (O. erinacea, O. humifusa, O. fragilis) sa dajú pestovať voľne na skalke. Kaktusári radi skúšajú nové podnože a nové techniky vrúbľovania. Dokladom toho sú rasliny vrúbľované na menšie semenáče Echinocactus grusonii (známa „svokrina stolička“) alebo Ferocactus glaucescens (krásny modrý guľovitý druh so zlatožltými ostňami). Inak povedané, fantázii sa medze (ani pri vrúbľovaní) nekladú.
Postup práce pri vrúbľovaní
Najvhodnejším obdobím na vrúbľovanie kaktusov je koniec jari a prvá polovica leta. Vyhýbame sa dlhšie trvajúcim daždivým obdobiam, kedy je vzduch vlhký a riziko infekcie hnilobou vysoké. Ak používame na rez nôž, tak ho pred prácou vydezinfikujeme a nabrúsime. Podnož musí byť pred vrúbľovaním v plnom raste a dobre napitá.
Existuje viacero spôsobov vrúbľovania kaktusov, pričom všetky sú založené na rovnakom princípe, kedy sa spoja a zrastú cievne zväzky podnože a vrúbľa. Najčastejšie sa podnož aj vrúbeľ režú kolmo na os stonky (t.j. priečne). Ako prvý odrežeme vrúbeľ. Ak sme menej skúsení, režeme ho niekoľkokrát od koreňa smerom nahor. Rez robíme čistým ostrým nožom alebo žiletkou a vždy plynulo jedným ťahom. Pri každom reze sledujeme cievne zväzky na reznej ploche, až kým na priečnom reze netvoria svetlejšiu neprerušovanú kružnicu. Ak by sme rez viedli príliš hlboko, kružnica bude tvorená jednotlivými bodkami cievnych zväzkov, medzi ktorými je medzera. V tomto prípade je menšia šanca, že sa pri spájaní vrúbľa a podnože cievne zväzky presne spoja. Pri záchrannom vrúbľovaní zachraňujeme kaktus, ktorému odhnili korene, pričom infekcia postupuje od koreňov smerom nahor. V tomto prípade pri rezaní vrúbľa sledujeme, či na reznej ploche nie sú hrdzavé bodky prerastajúcej hubovej infekcie. Ak áno, treba rezať hlbšie až kým nezmiznú a po každom reze si dezinfikovať nôž. Podobným spôsobom zrežeme podnož, pričom postupujeme od vrchu smerom nadol. Pred spojením vrúbľa s podnožou orežeme hrany rebier alebo hrbolcov na oboch častiach budúcej rastliny. Zriedkavo býva kruh cievnych zväzkov na podnoži aj vrúbli rovnako veľký. Preto musíme pri prikladaní vrúbľa dávať pozor, aby sa cievne zväzky prekryli. Pri vrúbľovaní malých semenáčov sa ich malý krúžok na reznej ploche musí pretnúť s väčším kruhom na podnoži aspoň v dvoch bodoch. Prikladanie vrúbľa na podnož je kľúčovým momentom vrúbľovania, pretože to robíme v podstate naslepo (medzi vrúbľom a podnožou nevidíme). Odporúča sa vrúbeľ opatrne pritlačiť a mierne pootočiť, aby sme vytlačili prípadné vzduchové bublinky. Potom stiahneme obe časti dvoma gumičkami, ktoré prevlečieme ponad vrchol vrúbľa a pod kvetináč. Pre lepšiu fixáciu umiestnime gumičky do kríža. Pri naťahovaní gumičky musíme rovnomerne rozmiestniť tlak na vrchol vrúbľa, aby nám tento neodskočil. Použité gumičky nesmú ťahať priveľkou silou, aby nerozdrvili pletivá oboch spájaných častí.
Hotové vrúbľovance umiestnime na tienisté miesto v skleníku alebo v byte. Ak vrúbeľ ani po týždni neuschol a začína rásť, znamená to, že naša práca bola úspešná. Pokiaľ sa vrúbeľ scvrkáva, vrúbľovanie sa nepodarilo a môžeme (pri väčších vrúbľoch, ktoré nestihli uschnúť) skúsiť zavrúbľovať znova. Potom odstránime gumičky a o vrúbľovance sa staráme ako o ostatné kaktusy. Vhodná je však častejšia zálievka, aby sme zabezpečili rovnomerný nárast oboch častí. Odnože vyrastajúce na podnoži treba pravidelne odlamovať aby nekonkurovali navrúbľovanej časti.
V praxi existujú mnohé techniky vrúbľovania. Odlišne budeme vrúbľovať na guľovité a stĺpovité podnože, inak na opuncie a Peireskiopsis. Vrúbľovať možno semenáčiky menšie než hrášok, ale aj veľké rastliny na mohutné podnože. V takomto obmedzenom rozsahu nemožno bližšie popísať všetky osobitosti vrúbľovania, a preto sa záujemcovia o túto problematiku môžu obrátiť na odbornú literatúru, alebo na najbližší klub kaktusárov. Najcennejšie sú ale osobné skúsenosti a zručnosti nadobudnuté praxou. A preto sa netreba báť siahnuť po noži alebo žiletke a pustiť sa do práce.
