Väčšina sukulentov a kaktusov si vytvára z oxidu uhličitého a vody potrebné stavebné látky v nočných hodinách, čiže nie tak, ako ostatné čeľade rastlín, ktoré si ich vytvárajú pomocou slnečného žiarenia. Sukulenty sú výnimočné aj tým, že potrebný oxid uhličitý získavajú cez deň zo svojich zásob vytvorených počas noci, a nie priamou syntézou zo vzduchu. Táto zvláštnosť fotosyntetickej asimilácie oxidu uhličitého sa pri sukulentoch označuje skratkou CAM (Crasulacean Acid Metabolism), čo znamená kyselinový metabolizmus.
Ďalšou zvláštnosťou sukulentných rastlín je aj to, že CAM má teplotné hranice, čo značí, že tkanivá rastlín pracujú najefektívnejšie pri teplote 12-18 °C. V praxi to znamená, že sukulenty, najmä tie, ktoré pochádzajú z vyšších polôh, v tomto období zastavujú svoj rast a stagnujú. Preto je dôležité, aby sme ich nadmerne nepolievali, lepšie je kropiť ich a zabezpečiť im čo najviac čerstvého vzduchu. Medzi takzvaných „letných spáčov“ môžeme zaradiť napríklad rody Parodia, Sulcorebutia, Tephrocactsu a iné. Počas dlhotrvajúcich dažďov je potrebné korene patrične chrániť, aby neboli zbytočne v mokrom prostredí, pretože rastliny túto vodu nedokážu využiť.
Výnimky potvrdzujú pravidlo
Aj medzi sukulentmi a katsumi však existujú výnimky. Napríklad zástupcovia rodu Astrophytum vegetujú najlepšie práve v tomto období a aj ich tvorba kvetov je priam úžasná. Masové kvitnutie niektorých rastlín môže dokonca predpovedať krátky príchod dažďa. Vyššie teploty veľmi dobre znášajú rastliny z rodu Melocactus, ferocactus, Aloe, Aeonium, Adenium, Pachypodium a iné. Ak potrebujú vodu, dajú nám to najavo. Ich telá trošku zosivejú, pokožka sa zvraští a z listnatých sukulentov začnú opadávať listy. Preto treba aj pri týchto druhoch odhadnúť dostatočné množstvo závlahy, aby sme im zabezpečili a umožnili uspokojivý rast. Možno to vyznie paradoxne, ale melónovce (Melocactus) v mojej zbierke počas celého tohto obdobia „stoja“ vo vode! Napriek tomu sú stále vo vegetácii, ich ročné prírastky sú tiež mimoriadne a kvetuschopnosť dosahujú o polovicu rýchlejšie ako bežne pestované exempláre.
Čo so semenáčikmi
Tohtoročné semenáčiky musíme chrániť pred vysýchaním a myslíme aj na nebezpečenstvo, ktoré môže vzniknúť nadbytočným polievaním. Najlepšie urobíme, ak ich uložíme na dobre vetrané a primerane tienené stanovište, kde im môžeme viackrát denne zabezpečiť kropenie mäkkou odstátou vodou. V tomto období výsevy pikírujeme alebo semenáčiky presadíme. Na krátky čas síce prerušia svoj rast, ale v novom substráte s dostatočným životným priestorom túto stratu rýchle doženú a do konca sezóny stihnú viditeľne podrásť.
Takmer vždy sa pri rastlinách objavia aj buriny, ktoré ich oberajú o živiny a svetlo, preto ich musíme odstrániť. Keďže všetky herbicídy sú pre sukulenty nebezpečné, buriny vytrhávame ručne. Veľmi užitočným nástrojom je kvalitná pinzeta, ktorou vyťahujeme aj korene burín, pretože tie sú schopné vytvoriť ďalšie odnože, z ktorých vyrastú nové rastliny. Buriny nikdy nesmieme nechať rozkvitnúť a vytvoriť semená. Rozšíreným a úporným nepriateľom kaktusových zbierok je kyslička obyčajná (Oxalis acetosella). Jej dužinaté korene prežijú aj suché obdobie, krátko po odkvitnutí dozrievajú plody, ktoré rozstreľujú semená do širokého okolia, preto vypudiť ju zo zbierky je takmer nemožné.
Súbežne dozrievajúce plody kaktusov a sukulentov pozberáme, suché semená vyčistíme a uskladníme na suchom a chladnom mieste. Podľa skúseností niektorých kaktusárov sa vraj dobre uchovávajú v chladničke pri teplote 5 °C, a to aj niekoľko rokov. Nemôžem to však potvrdiť z vlastnej skúsenosti, lebo svoju úrodu vysievam postupne.
Teraz už môžeme prijímať návštevy kolegov či obdivovateľov kaktusov, lebo naše rastlinky prekypujú životom. Čo má kvitnúť, kvitne, čo má rásť, rastie, čo sa neprispôsobilo podmienkam, uhynulo. Ale tak je to aj v prírode.
