Sulkorebúcia
Sulkorebúcie sa vyskytujú iba v Bolívii, nikde inde sa nenašli. Všetky doposiaľ známe druhy pochádzajú z nadmorskej výšky 1600 až 3600 metrov. Dlho bol známy iba jeden druh, a to Sulcorebutia steinbachii, v posledných rokoch však bolo objavených a popísaných niekoľko desiatok nových rastlín. Všetky sú veľmi malé, ich priemer nepresahuje štyri centimetre. Väčšina má priliehavé ostne, ktoré sú hrebeňovito usporiadané. Tvar rastlín je sploštený alebo krátko valcovitý. Kvety bývajú žltej a červenej farby v rôznych odtieňoch. Boli však už objavené aj kaktusy s bielymi kvetmi. Ich priemer je niekedy väčší ako telo rastliny, a keď zakvitne viacerými kvetmi, kaktus úplne zakryjú. Medzi žltokvitnúce patrí Sulcorebutia arenacea, Sulcorebutia brachyacantha, Sulcorebutia glomeriseta, Sulcorebutia meneseii, Sulcorebutia kruegerii a iné. Červenokvitnúce sú Sulcorebutia alba, Sulcorebutia caniqueralii, Sulcorebutia lepida, Sulcorebutia markusii, Sulcorebutia steinbachii, Sulcorebutia tiraquensis a veľa ďalších. Len nedávno boli objavené Sulcorebutia muschii, Sulcorebutia oenantha, Sulcorebutia losenickyana. V roku 1979 bola popísaná bielokvetá forma Sulcorebutia flavissima.
Medzi klenoty tohto rodu patrí Sulcorebutia rauschii, objavená v severnej Bolívii v nadmorskej výške 2700 metrov. Je to druh s rôznym zafarbením tela, od hnedofialového, zeleného alebo sivozeleného s krásnymi fialovoružovými až purpurovými kvetmi. Pestovanie na vlastných koreňoch robí problém pri kvitnutí. Vrúbľovaná rastlina síce viac odnožuje, zato lepšie kvitne.
Sulkorebúcie sú vhodné na pestovanie v skleníkoch, balkónoch či predokenných skleníkoch. Sú to otužilé rastliny, takže ich môžeme odporučiť na pestovanie vo voľnej kultúre. Ako typicky vysokohorské rastliny majú vysoké požiadavky na svetlé a slnečné stanovište. Pri ich nedostatku sa vyťahujú do výšky, málo kvitnú a redukujú ostne. Zimovanie musí byť chladné s teplotou do 10 °C a suché, inak strácajú schopnosť kvitnúť. Prvé kvety sa objavujú v apríli až máji podľa spôsobu zimovania. Kvitnú už semenáčiky menšie ako jeden centimeter. Vrúbľovanie nie je potrebné. Ak sa predsa rozhodnete pre vrúbľovanie, tak na osvedčené podložky ako je Eriocereus jusbertii, Helianthocereus pasacana alebo Peireskiopsis cv. Pri nich nerastú tak rýchlo ako pri Echinopsis cv. Alebo Cereus peruvianus.
Rastú vo všetkých druhoch substrátov od antuky, piesku cez rôzne pôdne zmesi až po čistú rašelinu. Zálievka musí byť výdatná, nárazová, po predchádzajúcom úplnom preschnutí substrátu. Tieto kaktusy majú totiž repovité korene, preto dlhšie premokrená pôdy by mohla spôsobiť hnilobu a následnú stratu koreňového systému, ak nie celej rastliny.
Pestovanie zo semien je dosť náročné pre ich zlú klíčivosť, ktorá je iba okolo pätnásť percent. Dajú sa však úspešne rozmnožovať odnožami, ktoré bez problémov zakoreňujú.
Sulkorebúcie môže pestovať každý, kto má už nejaké skúsenosti s pestovaním kaktusov a môže im poskytnúť vhodné podmienky pre život. Miniatúrnosť ich predurčuje všade tam, kde je nedostatok miesta.
