sklenikPrínos pestovania zeleniny v skleníku je pre záhradkárov neporovnateľný s pestovaním v záhrade. Predlžuje sa obdobie pestovania, takže prvá úroda prichádza oveľa skôr a ukončenie sezóny je aj pri takzvanom studenom pestovaní – bez dodatočného vykurovania – posunuté až do poklesu vonkajšej teploty na –1 °C, pri bezvetrí aj –2 až –3 °C.

Okrem predĺženia pestovateľského obdobia sú nesporné aj vyššie úrody zo štvorcového metra pestovateľskej plochy. Plody sú väčšie, chutnejšie, šťavnatejšie a tým aj atraktívnejšie. Na rozdiel od pestovania vonku, v skleníku nám vietor nič nepoláme, dážď nič nepremokrí, takže aj úspech v dopestovaní úrody je len minimálne ovplyvnený počasím vonku. To sú asi hlavné dôvody, prečo sa čím ďalej tým viac záhradkárov rozhodne mať svoj vlastný skleník. Nový majiteľ skleníka obyčajne nemá dostatočné skúsenosti a vedomosti, preto sa mu môže stať, že jeho prvé nesprávne kroky mu v budúcnosti zbytočne spôsobia sklamanie. Vysvetlime si niektoré otázky, ktoré rieši asi každý začínajúci pestovateľ.

Umiestnenie skleníka

Skleník by mal byť umiestnený na čo najviac osvetlenom, slnečnom mieste. Ak v záhradke nemáme ideálne miesto, kde od skorého rána až do neskorého večera svieti slnko, umiestnime skleník tak, aby bol osvetlený najmä zrána. Po noci sú rastlinky vlhké, zarosené, preto je dobré, keď nám do skleníka čím skôr začne svietiť slnko. Rastlinky sa skoro usušia a po studenej noci sa aj vzduch skôr prehreje na optimálnu teplotu. Týmto spôsobom preventívne zamedzujeme tvorbe plesní. Keď už máte mať v skleníku nežiaduci tieň, tak je to lepšie navečer. Dvierka potom treba zatvárať skôr – keď začne prichádzať tieň do skleníka. Keď máme skleník na slnečnom mieste, zatvárame pri západe slnka, ale iba vtedy, keď očakávame studenú noc pod 13-15 °C, čo je zvyčajne na jar a na jeseň. Ak sú nočné teploty medzi 15 a 19 °C, zatvárame navečer pri zotmievaní, čo je o niečo neskôr ako západ slnka. Pri nočných teplotách nad 19-20 °C skleník nezatvárame.

Otočenie skleníka

Otočenie skleníka je závislé od smerovania radov pestovanej zeleniny. Pestovateľ môže mať inú predstavu o svojej výsadbe. Rady by však mali v zásade smerovať od juhu na sever. Dozadu sadíme vyššie, vyvinutejšie sadenice a smerom dopredu, čiže k juhu, sadíme menšie. Napríklad pri pestovaní slovenskej odrody papriky Anthea sa odporúča hustota výsadby v rade 25 až 35 centimetrov a vzdialenosť radov 75 až 95 centimetrov. Pokiaľ si takýto plán výsadby premietneme do svojho budúceho skleníka, zistíme, akým smerom rady sadiť, aby bola plocha dobre využitá. Či chceme mať veľa krátkych radov alebo niekoľko dlhých radov. V skleníkoch širokých štyri a viac metrov môžeme sadiť v radoch po šírke aj po dĺžke. Takýto skleník si teda môžeme otočiť ľubovolným smerom.

Z ktorej strany dať dvere

Dvere by mali byť na klimaticky miernejšej strane. Ak bude skleník na ideálnom, ničím netienenom priestranstve, mali by byť dvere na východnej alebo južnej strane. Lepšie vetranie zabezpečíme v skleníku, ktorý má dvere na oboch stranách. Druhé dvere oceníme najmä v dňoch, keď fúka slabý vietor a vonkajšie teploty už bežne stúpajú nad 25 °C. V takéto kritické dni musíme pootvárať všetko, čo sa dá. Osvedčené sú také konštrukcie, ktoré majú dvere čo najväčšie. Pri skleníkoch šesť- a viac- metrových sú vhodným doplnkom okrem strešných okien aj otváracie bočné okná. Ak máme dvere na oboch stranách skleníka, v lete otvárame obe strany rovnako. V noci, na jar a v jeseni otvárame najmä východné alebo južné dvere. Pritom druhé dvere – západné, respektíve severné – zostávajú zatvorené. Takto chránime pestované rastliny pred vetrom z chladnejších strán.

Veľkosť skleníka

Lepšie výsledky dosiahneme v skleníkoch vyšších a kratších ako v dlhých, nízkych a úzkych tuneloch. V súčasnosti si vieme mnohými prostriedkami uľahčiť a zjednodušiť starostlivosť o skleník. Bežnými sa stávajú automatické otvárače, kvapôčková závlaha alebo netkané textílie zabraňujúce rastu buriny. Treba však podotknúť, že každé ďalšie zariadenie niečo stojí. A to je obmedzujúci limit aj pre hornú hranicu veľkosti skleníka. Pokiaľ nemáme dostatok prostriedkov na rôzne doplnky, najskôr si zakúpime dostatočne veľký skleník, ktorým si zabezpečíme samozásobovanie. Prvý rok si nový skleník bude každý všímať. Určite sa nestane, že by sme ho zabudli otvoriť, poliať v ňom alebo pookopávať. A v nasledujúcich rokoch ako skleník prestane byť stredobodom pozornosti, môžeme doň doplňovať ďalšie príslušenstvo, a to podľa toho, ako a načo postupne zabúdame. Budeme to mať o to jednoduchšie, že určitú časť financií získame aj prípadným predajom vlastnej úrody.

Ako vybudovať základy?

Tradičným materiálom na základy je betón. Keď už vieme, kam skleník postavíme, mali by sme ešte presne zistiť rozmery základov. Do hĺbky by mali byť základy vykopané aspoň 50 cm. Aktívna vrstva zeme pre korene rastlín je v skleníku 40 cm. Až do takejto hĺbky by sme mali po prvýkrát a aspoň raz za 4-5 rokov prekopať pôdu, aby sa prekyprila a prevzdušnila. Aj preto by mali základy skleníka siahať o 10 cm hlbšie, ako budeme kypriť. Hrúbka múrika základov najčastejšie býva 10 cm, ale môže sa podľa odporúčania aj prispôsobiť hmotnosti konštrukcie na 8 až 15 cm. Nezabúdame ani na hmotnosť snehu. Zbytočne veľká hrúbka múrika znižuje množstvo potrebnej zeme v skleníku. Príliš tenký múrik zase môže prasknúť. Je dobré, ak si z vnútornej strany zhotovíme debnenie do hĺbky 20-30 cm. V budúcnosti sa potom pri kyprení nebudeme zachytávať o rozličné vnútorné nerovnosti múrika, takže nám to uľahčí rýľovanie pri okrajoch. Výška múrika môže nežiaduco zatieňovať mladé priesady. Pri nízkom múriku sa môže stať, že okraje skleníka budú stále ošpliechané, zablatené a mokré, prípadne sa nám ľahko do otvoreného skleníka dostanú hraboše a slimáky. Cementom pri výrobe betónu radšej nešetríme. Ako sme už spomenuli, je lepší tenší, ale pevnejší, spoľahlivý základ, ktorý musí vydržať neustálu vyššiu vlhkosť aj v zime a mraze. Na spevnenie môžeme do nadzemnej časti základu vložiť oceľovú železnú guľatinu – roxor. Pred montážou skleníka je dobré nadzemnú časť základu zahladiť cementovou kašičkou do hladka. Je to ďalšie z preventívnych opatrení proti plesniam, ktoré sa usadzujú v drapľavom povrchu a prenášajú sa do ďalšej sezóny. Hladký umývateľný povrch konštrukcie ľahko vydezinfikujeme.

Akú pôdu?

Na túto najjednoduchšiu otázku je najzložitejšia odpoveď. Ako sme už spomenuli, aktívna vrstva úrodnej zeme je v skleníku hlbšia ako vonku. To preto, že rastliny v skleníku dosahujú väčšie rozmery. Preto aj podzemné časti rastlín – korene sú oveľa mohutnejšie. Ak korene počas rastu narazia na prekážku, zvyčajne nastane reakcia aj na nadzemnej časti rastlín. Keď zeminu posudzujeme podľa farby, potom čím je tmavšia, tým je lepšia. Tmavú zem lepšie zohrejú slnečné lúče.

Pri posudzovaní pružnosti má kvalitná zem, ak sa na ňu postavíme, klesnúť, ak odídeme, má sa vrátiť do pôvodného stavu ako špongia. Takto by sa mala dokázať aj napiť vodou. Keď je suchá, je ľahká a vzdušná. Ideálna zem je snom každého záhradkára. V snahe zlepšiť ju sa môžeme dopustiť niekoľkých ťažko napraviteľných chýb. Nedostatočné vedomosti našich predchodcov smutne preslávili skleníky tak, že v nich treba často meniť zem. Dnes je už jasné, že opatrným a uvedomelým prístupom môžeme dosiahnuť stav, že zem nebudeme musieť meniť vôbec. Používaním nekvalitných hnojív vzniká najznámejší efekt – zasoľovanie. Chráňme sa preto pred hnojivami, ako je draselná soľ, a inými prípravkami, v ktorých zložení nájdeme soľ, chlór, chlorid a podobne. Zasoľovanie vzniká aj polievaním tvrdou vodou zo studní. Studničná voda mení aj pôdnu reakciu na zásaditú. Naopak, dažďová voda pôdu okysľuje. Dlhodobým polievaním len jednou alebo len druhou vodou môžeme nežiaduco zmeniť pH pôdy. Kompost priaznivo ovplyvňuje štruktúru a výživnosť pôdy, ale kompost môže obsahovať aj nebezpečné plesne a iné choroby, ktoré by mohli infikovať pôdu v skleníku. Do skleníka napríklad používame kompost z pokoseného trávnika. K tomu môžeme pridať hrach, špenát, šalát a iné zdravé zvyšky rastlín, ktoré sú vhodné aj na zelené hnojenie. Najlepšie z prvej polovice vegetačného obdobia, keď ešte nie sú rozšírené plesne. Nedávame tam zvyšky rajčiakov, uhoriek, zemiakov a iné rastliny, ktoré chronicky trpia plesňovými chorobami, ani ak sa nám zdá, že sú zdravé. Maštaľný hnoj, podobne ako kompost, musí byť dokonale vyzretý. V opačnom prípade teplá pôda a uzavretie dverí najmä v noci prudko zaktivizuje jeho dozrievanie, pričom vznikajú nebezpečné plyny, ktoré nám zadusia korene rastlín a aj užitočné organizmy v pôde. Hnojenie, ak nemáme dobre vyzretý hnoj, preto radšej o rok odložíme. Nedostatok kompostu a hnoja čiastočne nahradíme rašelinou a humátmi – Darina, Humix a podobne. Priemyselné hnojivá obsahujúce najmä N, P, K, Mg, Ca sú najčastejšie také, ktoré sú vhodné aj na listovú výživu, napríklad Ferticare, Poly feed, Osmocote. Sú to hnojivá, ktoré rastliny prijmú a nezostane po nich v pôde odpad. Každé hnojivo treba zriediť s dostatočným množstvom vody alebo dobre premiešať so zemou. Inak sa môže stať, že jeden koreň bude popálený od prebytku a iný bude trpieť nedostatkom.

Ak si dávame záhradku projektovať, uvedenú problematiku by sme mali prerokovať aj s projektantom. Dobrý projektant by mal ovládať optimálne postavenie skleníka či iných úžitkových a dekoratívnych prvkov tak, aby prevládala radosť a úžitok z ich vlastnenia nad starosťami.