Pachypodium
Rodový názov je odvodený od gréckeho pachys = tlstý a podos = noha, čiže tlstá noha. Vzťahuje sa to na zhrubnutú stonku, ktorá je počas dlhého obdobia sucha zásobárňou vody a udržuje rastlinu pri živote. V ich domovine sú totiž veľmi vysoké teploty, na skalách namerali až 70 °C.
Rastliny majú väčšie či menšie otŕnenie. V korune vyrastajú listy, ktorých opadavosť je ovplyvnená spôsobom pestovania. Celkový počet druhov je pomerne malý. Na Madagaskare ich rastie deväť a v južnej Afrike štyri.
Všetky druhy aj ich variety sú endemické, to znamená, že nerastú nikde inde na svete. Ide o Pachypodium lamerei, P. geayi, P. rutenbergianum, P. rosulatum, P. densiflorum, P. baronii, P. ambongense, P. decaryi, P. brevicaule. V južnej a juhozápadnej Afrike rastie Pachypodium bispinosum, P. lealii, P. namaquanum a P. succulentum. Ako izbové rastliny sú vhodné len niektoré druhy, napríklad P. lamerei, P. geayi, P. leadii ssp. Saundersii, P. succulentum, P. bispinosum a P. baronii. Prvé dva dorastajú do značnej výšky, preto sa pestujú iba semenáče. Po roku 1990 sa k nám začali zo zahraničia dovážať niektoré druhy. Ich obľuba rastie najmä preto, lebo sa im v byte darí počas celého roka a ich pestovanie zvládne aj priemerne zdatný milovník flóry.
Nároky na prostredie
Treba ich umiestniť na svetlé a teplé miesto. Teplota počas celého roka by mala byť v rozmedzí od 15 do 35 °C. Pôda má byť humóznejšia ako pre kaktusy a aj zálievku potrebujú výdatnejšiu, najmä v lete. Kvety sú bielej, žltej a červenej farby. Veľmi obľúbenou rastlinou našich pestovateľov sukulentov je P. lealii ssp. Saundersii, ktorý kvitne už po piatom roku od sejby bielymi voňavými kvetmi. Pri správnom pestovaní však zakvitnú takmer všetky. V zime, keď teplota klesne pod 10 °C, polievame rastliny veľmi málo, čím ich uvedieme do vegetačného spánku, čo sa prejavuje opadávaním listov. Zeminu by sme však nemali nechať úplne vyschnúť, lebo sa zničia vyživovacie korienky. Pri teplote nad 16 °C a dobrých svetelných podmienkach ich môžeme polievať stále.
Rozmnožovanie
Hrubáne rozmnožujeme semenami, čo je jednoduchšie a ľahšie, alebo zakorenením bočných výhonkov, je to však veľmi zdĺhavé, ba až nemožné. Ak sa pokúsime o rozmnoženie z bočných výhonkov, postupujeme nasledovne: Odrežeme rastlinu väčšiu ako dva centimetre, namočíme ju do rastového stimulátora a necháme ju niekoľko dní v polotieni zaschnúť. Potom pri teplote 21 až 27 °C na plnom svetle a v stále vlhkom substráte (rašelina a hrubý piesok) necháme odrezanú časť zakoreniť. Môže to trvať niekoľko týždňov, mesiacov, ba aj rok. Niektoré druhy dokonca nezakorenia nikdy. Pôvodná rastlina po odrezaní môže poslúžiť ako podložka pre vrúbeľ iných, pomaly rastúcich vzácnych druhov hrubáňov. Najvhodnejšou podložkou na vrúbľovanie je P. lamerei. Existuje ešte jedna možnosť rozmnožovania. Odrežeme niektorú časť podzemného kmeňa a zasadíme ho tak, aby vyčnieval trochu nad povrch. Po niekoľkých týždňoch vyženie nový výhonok.
V našich zbierkach sa najčastejšie stretávame s P. lamerei. Bežne ho ponúkajú aj v kvetinárstvach. Tento druh z Madagaskaru dorastá až do výšky osem metrov. V prírode majú päťročné rastliny výšku meter až meter a pol a začínajú kvitnúť. P. geayi je obdobný druh. P. lamerei sa odlišuje dlhšími špicatejšími listami, sivou plstnatou stonkou hlavne na nových prírastkoch a celkovou výškou až desať metrov. Je to najvyšší druh. Priemer stonky má okolo pol metra. Zaujímavé je pravidelné vytváranie koruny počas kvitnutia. Nenáročnosť hrubáňov pri dodržaní základných životných podmienok, najmä možnosť ich pestovania v byte po celý rok ich predurčuje na ďalšie rozšírenie medzi milovníkmi exotickej flóry.
