Askéti juhoamerických púští

Západné pobrežie juhoamerického kontinentu tvoriace hranice štátov Peru a Chile je charakterizované extrémnymi klimatickými podmienkami. Značnú časť tejto oblasti tvorí púšť Atacana, jedno z najsuchších miest na našej planéte. Jediným zdrojom vlahy je často len hustá hmla z oceánu, celoročne tu prevláda veterné počasie s vysokým počtom slnečných dní. I napriek tomuto deficitu je domovom mnohých rastlinných a živočíšnych druhov, medzi ktorými majú nezastupiteľné miesto aj kaktusy. V zbierkach sú z praktického hľadiska tieto rody označované ako „čilenci“, i keď sem zaraďujeme viaceré rody kaktusov. Všetky však vegetujú za špecifických podmienok daných podmienkami
prostredia.

Pokiaľ budeme odvíjať predstavovanie týchto zaujímavých rastlín od miesta ich výskytu, začnime pobrežím Tichého oceánu. Tu, v podmienkach takmer bez dažďových zrážok, vystavené slnečnej páľave a prudkému chladnému vetru od mora rastú zástupcovia rodu Copiapoa. Jedná sa o rôznorodé rastliny, od miniatúr ukrytých v štrbinách skál a v piesku až po metrové kolónie mohutných a tvrdo otŕnených rastlín, ktoré svojim vzhľadom pripomínajú bytosti z fantázie. Proti prebytku slnečného žiarenia sa chránia hrubou pokožkou s obsahom ochranných farbív alebo voskovými povlakmi, ktoré im dodávajú v rastlinnej ríši jedinečnú kriedovobielu farbu. To všetko doplnené pevným a tvrdým otŕnením robí z týchto rastlín skvosty, nad ktorými zaplesá duša každého obdivovateľa prírody. Typickým predstaviteľom tejto skupiny je Copiapoa cinerea a príbuzné druhy. Ich kvety sú vo všeobecnosti žltej farby a vyrastajú z temena bohato vyplneného ochrannou vatou. Doprovodnú kaktusovú vegetáciu tvoria rastliny rodu Thelocephala, charakteristické svojim geofytným spôsobom života a krátkym, k telu pritlačeným otŕnením. Na úpätí Ánd sa k nim pridávajú rody Neoporteria, neochilenia, Pyrrhocactus a Eriosyce, ktoré tvoria ďalšiu významnú skupinu čílskych rastlín. Ide o guľovité až mierne stĺpovité rastliny, často bohato vytŕnené a kvitnúce výraznými kvetmi od žltohnedej po fialovú farbu. Zvlášť horské rastliny z okruhu Neoporteria nidus vynikajú hustým farebným otŕnením a zvláštnymi, akoby voskovými kvetmi. Krásou svojho otŕnenia nás zaujmú mohutné eriosyce a niektoré pyrrhokaktusy, vegetujúce v extrémnych podmienkach. V najsuchších oblastiach peruánskych púští rastú rastliny rodu Islaya. Žijú v extrémne suchých oblastiach, v pieskových dunách vystavené vysokým teplotám a vysušujúcemu vetru. Predpokladá sa, že tieto rastliny sú pozostatkami rozsiahlejších populácií, ktoré osídľovali púštne oblasti v období priaznivejšom na dažďové zrážky. Často sú jedinými zástupcami vegetácie v širokom okolí. Skupinu stĺpovitých rastlín zastupujú v tomto rastlinnom spoločenstve rody Trichocereus, Corryocactus a Eulychnia. Ide vo všeobecnosti o rastliny bohato vytŕnené, často trsovitého vzrastu, v mnohých oblastiach tvoriace mohutné porasty. Ich telá sú porastené lišajníkmi a tillandsiami, čo svedčí o vysokej vzdušnej vlhkosti v období tvorby životodarných hmiel. Obraz rastlinného spoločenstva dotvárajú zástupcovia rodu Tephrocactus, typického predstaviteľa skupiny drobných opuncií.

V zbierkach pestovateľov sa so zástupcami tejto skupiny rastlín nestretávame tak často ako napr. s rastlinami mexickými. Príčina možno tkvie v určitej odlišnosti nárokov na pestovanie a tiež v tom, že špecializovaná zbierka týchto rastlín pôsobí vďaka ich menšej farebnej rozmanitosti trochu fádne. Určite sú však pekným spestrením a ich kultúru nie je problém zvládnuť. Vo všeobecnosti vyžadujú tieto rastliny vzdušné a slnečné stanovisko, na ktorom zostávajú ich telá kompaktné s uspokojivým vývinom otŕnenia. Mnohé z nich môžu byť pestované vo voľnej kultúre, kde im vyhovuje vyššia vlhkosť a pohyb vzduchu. Zvlášť trichocereusy znesú bez problémov rozmary nášho počasia a vytvárajú dlhé a farebné tŕne. V našich podmienkach preferujú skôr nižšie vegetačné teploty, v období letných horúčav prekonávajú stagnáciu rastu. Hlavným obdobím rastu je skorá jeseň, pričom neoporterie často pokračujú v kvitnutí cez zimu, resp. na svetlom stanovišti nasadzujú na kvet už v priebehu januára a kvitnú v skorých jarných mesiacoch. Copiapoe a thelocephaly kvitnú počas skorého leta a často znova na jeseň. Vzhľadom na podmienky v domovine im poskytneme minerálny priepustný substrát s dostatočnou zásobou živín. Zálievka má byť oproti ostatným rodom miernejšia, pri preliatí hrozí úhyn rastlín z dôvodu hubovitých chorôb. Zvlášť náchylné sú semenáčiky rodov Copiapoa, Islaya a Eriosyce, hlavne v teplom a vlhkom prostredí. V jesennom období budú vďačné za občasné rosenie, ktorým ešte zvýšime vzdušnú vlhkosť. Korene už veľa vody nepotrebujú, rastliny sa pripravujú na prezimovanie. Vrúbľovanie odporúčame len u rastlín rodu Eriosyce, ostatné druhy rastú lepšie na vlastných koreňoch, kde si zachovávajú pravidelný tvar a vytŕnenie. Pri dodržaní týchto základných podmienok sa vám rastliny tejto skupiny odvďačia atraktívnym vzhľadom a budú výrazným spestrením vašej zbierky. Zároveň mnohé z nich potešia kvetmi v období, keď väčšina ostatných rastlín prekonáva obdobie vegetačného kľudu.