Cykasy – pamätníci dinosaurov
Celá skupina cykasov (cykasovitých rastlín) je veľmi stará; ich predkovia kedysi obývali svet spoločne s dinosaurami. Do súčasnosti prežil len nepatrný zlomok predhistorických populácií cykasovitých. Najpopulárnejšie a zo záhradníckeho hľadiska aj najvýznamnejšie sú „pravé“ cykasy (rod Cycas), ktoré rastú v Ázii a Austrálii. V obchodoch najčastejšie ponúkajú veľmi ozdobný druh cykas japonský (Cycas revoluta), pochádzajúci z Japonska. Menej často sa dá kúpiť jeho blízky príbuzný cykas indický (Cycas circinalis). K pomerne známym druhom patrí ešte americká zamia; v kvetinárstvach predávajú ozdobnú Zamia furfuracea. Ostatné druhy sa väčšinou kúpiť nedajú a môžeme ich nájsť len v cenných a starostlivo opatrovaných kolekciách botanických záhrad alebo v špecializovaných súkromných zbierkach. Za najvzácnejší „cykas“ sveta sa považuje vzrastný kubánsky druh Microcycas calocoma, ktorého na Kube rastie len niekoľko sto exemplárov. Podobnosť dospelých cykasovitých rastlín s palmami je veľká – ich masívne, stĺpovité a väčšinou nerozkonárené kmene sú navrchu ozdobené symetrickým kruhovým „chocholom“ dlhých perovitých, veľmi dekoratívnych listov. Listy nevyrastajú, na rozdiel od väčšiny tropických rastlín postupne jeden za druhým, ale vždy naraz (obyčajne raz do roka) v menších alebo väčších kruhových skupinách. Pevné kmienky cykasov sa v priebehu života rastliny predlžujú len veľmi pomaly.
Rozmnožovanie
Aj rozmnožovanie týchto rastlín je zložité a pomalé. Aby došlo k produkcii semien, musia byť nablízku kvitnúce samčie aj samičie jedince. Pretože na celej zemeguli rýchle ubúdajú plochy s pôvodnými prírodnými porastmi, zmenšuje sa aj množstvo cykasov. Často sa stáva, že v početne oslabených kolóniách chýbajú vhodné jedince jedného pohlavia, prípadne rastliny nie sú „zladené“ a nekvitnú naraz. Takéto populácie potom nie sú schopné autoreprodukcie, nerozmnožujú sa a postupne vymierajú. Súkvetie zodpovedá starodávnemu charakteru ich nositeľov – ide väčšinou o čudesné šištičky veľmi archaickej stavby. Tieto orgány často dorastajú do obrovských rozmerov. Samčie šišky niektorých pravých cykasov dosahujú dĺžku až jeden meter! Vlastné kvety v podstate neexistujú, nahé vajíčka sú bez akýchkoľvek obalov uložené na plodolistoch šištičiek a po oplodnení sa menia na semená, ktoré sa vyvíjajú často dlhšie ako rok a sú obyčajne veľmi veľké. Najväčšie dosahujú dĺžku až osem centimetrov a vážia niekoľko sto gramov. Od sejby semien po narastenie prvého korienka ubehne často viac ako rok. Práve zdĺhavý vývin rastlín, ktoré sa nedajú komerčne rozmnožovať inak ako semenami, je príčinou ich vysokej ceny.
Nároky na prostredie
Vzhľadom na svoju sukulenciu a všeobecnú odolnosť sú cykasy ideálnymi rastlinami na pestovanie v suchých mestských bytoch. Všetky predávané druhy sú pomerne suchomilné, výrazne svetlomilné druhy majú rady teplo. Občasné poklesy k 15 °C im však neuškodia, skôr naopak, najmä v zime. Po prinesení zakúpeného cykasu domov ho treba väčšinou presadiť z inertného rašelinového substrátu, v ktorom pestujú rastliny. Sadíme do priepustného ľahkého substrátu, napríklad zmesi odkyslenej rašeliny, riečneho piesku, bežnej záhradnej zeminy a záhradníckeho substrátu v pomere 1:1:1:1. Nutná je drenáž. Nadbytočná zálievková voda musí ihneď odtiecť, pretože trvalo zamokrené koreňové prostredie vedie k hnilobe. Najvhodnejší črepník je z pálenej hliny a jeho priemer by mal prevyšovať priemer kmienka aspoň o jednu tretinu, aby sa koralovité korene mohli dostať k povrchu zeminy. Rastliny by sme mali presádzať zásadne na jar, v čase, keď rastlina ešte netvorí nové listy. Presádzame veľmi opatrne, aby sme nepolámali krehké korene, a po presadení rastlinu niekoľko dní nepolievame. Bežne polievame pravidelne a nie príliš výdatne, aby povrch substrátu medzi jednotlivými zálievkami poriadne vyschol. Počas veľkých horúčav a slnečných páľav zalievame, samozrejme, častejšie. Ak umiestnime cykas v zime do chladnejšej miestnosti, zálievku obmedzíme na nutné minimum. Rastlinu môžeme občas prihnojiť slabším roztokom komplexného hnojiva na izbové rastliny. Cykasy umiestňujeme na svetlé až slnečné miesto, prípadne do polotieňa. Cez leto musíme za sklom okna umiestnený cykas chrániť pred priamym slnečným žiarením. V lete nie je na škodu, ak je rastlina ďalej od okna, v zime však môže byť výsledkom nedostatku svetla strata listov a následná hniloba kmienka.
Mnohí majitelia cykasov sa sťažujú, že listy, ktoré vyrástli na nich doma, sú pretiahnuté, „riedke“ a vôbec sa nepodobajú na listy čerstvo kúpených exemplárov. Aj to je dôsledok nedostatku svetla, preto je nutné, aby sme v čase, keď spozorujeme v rastovom strede kmienka mäkké základy nových listov, rastlinu vystavili prísunu čo najväčšieho množstva svetla. Až potom, keď listy stuhnú a vyzrejú, môžeme cykasy opäť premiestniť na pôvodné, menej osvetlené miesto. Hoci cykasovité rastliny po prvýkrát kvitnú väčšinou až keď majú niekoľko desiatok rokov, môžeme sa aj v bytoch dočkať „kvetov“. Samčie rastliny zamie (Zamia furfuracea) tvoria desaťcentimetrové šištičky bežne už ako osem- až desaťročné. Pri druhu Cycas revoluta sa však podobnej udalosti môžeme dočkať až približne štyridsať rokov po jeho zakúpení!
Ak vám niekde v obchode padne do oka drahšia cykasová „palma“, neľutujte peniaze a určite si ju kúpte! Odnesiete si totiž domov nielen mimoriadne ozdobnú, dlhovekú a nenáročnú krásku, ale aj trochu dávnej histórie našej Zeme.
