Moruša
Plody
– zdužinatené oplodia – sú tri až päť centimetrov dlhé. Pestuje sa prevažne ako strom v tvare štvrťkmeňa alebo polokmeňa. Tvorí husté koruny. Je nápadná veľkými kožovitými tmavozelenými listami. Na rozdiel od moruše bielej, ktorej listy sú lesklé, má moruša čierna a trnavská na spodnej strane listy ochlpené a matné. Plody moruše trnavskej dozrievajú postupne, už od polovice júla a v auguste. Prezreté plody opadávajú. Sú tmavočervenej až čiernej farby. Morušová šťava veľmi intenzívne farbí ruky i ústa. Plody zberáme ručne alebo striasaním na plachty, musia sa však okamžite spotrebovať alebo spracovať. Majú osviežujúcu, príjemnú sladkokyslú chuť, obsahujú cenné látky a vitamíny. Sú obzvlášť vhodné na prípravu sirupov, ovocných vín a kompótov. V minulosti sa tiež využívali v ľudovom liečiteľstve. Moruša trnavská je citlivá na zimné mrazy. Po zmrznutí však veľmi dobre regeneruje. Odporúča sa ju štepiť vo výške korunky na podpník moruše bielej, ktorá je menej citlivá na mráz. V posledných rokoch boli moruše v zvýšenej miere poškodzované počas vegetácie žerom húseníc spriadača amerického. Najväčšou prekážkou rozširovania je jej problematické rozmnožovanie. Klasické spôsoby priameho a nepriameho rozmnožovania majú veľmi nízku úspešnosť. Nádejou by mohlo byť rozmnožovanie v podmienkach in vitro. Tento ovocný druh si nepochybne zaslúži našu pozornosť a ochranu. Mali by sme ho preto rozširovať.
Moruše v záhrade
Moruše sú vzrastné a dlhoveké stromy rodiace atraktívne ovocie osviežujúcej chuti s mnohorakým využitím v domácnosti. Vyznačujú sa vysokou regeneračnou schopnosťou, vysokou mrazuvzdornosťou a odolnosťou proti chorobám a škodcom. Nevyžadujú chemickú ochranu, čím sa významne podieľajú na tvorbe zdravého životného prostredia. Moruše sa na našom území pestujú už celé storočia. Dôkazom toho sú nielen písomné zmienky, ale najmä dodnes žijúce vitálne sto- až dvestoročné stromy, často uchovávané ako vzácne chránené prírodné útvary Sú to teplomilné rastlinné druhy, ktoré sa udomácnili v teplých nížinných polohách Slovenska, v ktorých prežili všetky nepriazne prírody a človeka. Najbohatšou lokalitou dlhovekých stromov moruše čiernej (Morus nigra) sú pukanecké vinice južných svahov Štiavnického pohoria. Máloskupinové a solitérne stromy moruše čiernej a moruše bielej (Morus alba) sa nachádzajú a pestujú v extravilánoch a intravilánoch mnohých regiónov od Malých Karpát až po Krupinskú vrchovinu a Východoslovenskú nížinu. Sú to regióny charakteristické dlhým vegetačným obdobím, s priemernými ročnými teplotami nad 8 °C, ktoré im poskytujú ideálne klimatické pestovateľské podmienky. Takto príroda sama predurčila, kde sa bude morušiam najlepšie dariť. Súčasne z toho vyplýva, že ich nemôžeme sadiť do takých oblastí, kde sa predtým moruše nevyskytovali.
Na pôdne podmienky nemajú osobitné nároky. Hlboko a bohato korenia, čím si vedia zabezpečiť vodu a živiny z hlbších pôdnych vrstiev. Najlepšie im vyhovujú výhrevné, dostatočne priepustné a vlažné pôdy. Neznášajú zamokrené a studené stanovištia. Rokmi vyrastú na mohutné stromy. Napríklad desať- až pätnásťročné moruše dosahujú už výšku šesť až osem metrov s tri až päť metrov širokými korunami. Z toho vyplýva, že moruše budeme sadiť do väčších záhrad alebo vonkajších lokalít aspoň v desaťmetrovej vzdialenosti od iných kultúr. Vhodným miestom sú aj priestrannejšie dvory, ale v dostatočnej vzdialenosti od susedov a prístupovej cesty či chodníka, ktoré by znečisťovali napadané plody. Pôdu pod morušou zatrávnime, aby popadané ovocie zostalo čisté.
Výber odrôd a pestovanie
Sadíme len osvedčené krajové odrody, postačí jeden strom v záhrade. Jednoročné vrúbľované stromčeky začínajú rodiť v treťom až štvrtom roku po vysadení. Väčšie, asi desaťkilogramové úrody ovocia dosiahneme po ôsmich až desiatich rokoch. Úmerne s vekom narastá aj veľkosť úrody ovocia na päťdesiat až sto kilogramov. Zberáme ich jednoduchým striasaním na fólie.Nikdy nesadíme semenáče, ktoré často predávajú v tržniciach. Jednak prichádzajú do rodivosti podstatne neskôr, môžu rodiť drobné podradné ovocie, alebo z nich vyrastú len samčie typy, ktorých jahňady po kvitnutí opadnú, ale stromy nikdy nezarodia. Mladé vrúbľované moruše sadíme čo najskôr na jeseň alebo na jar. Pred sadením im odrežeme krátke čapíky z hrubších alebo poranených koreňov, zvyčajným spôsobom vysadíme k opornému kolu a dostatočne nahrnieme zeminu. Na jar strechovito skrátime výhonky a rany zatrieme voskom. V ďalších rokoch ponecháme stromom voľnejší rast s obyčajným presvetľovaním koruny. V neskorších rokoch koruny zmladzujeme, čím dosiahneme tvorbu väčších a kvalitnejších plodov. Nezabúdame na prihnojovanie a dostatočné zavlažovanie v čase sucha.
Pestovatelia vedia, že stromy pravej moruše čiernej rodia len čierne kyslastosladké plody. Naproti tomu stromy moruše bielej rodia okrem bielych aj ružové, škoricové, pestré i čierne plody, väčšinou sladšej až príkrosladkej chuti. Z hľadiska väčšej domácej využiteľnosti v záhradách uprednostňujeme veľkoplodé čierne moruše oboch botanických druhov. Medzi nimi sú nielen kvalitatívne plodové rozdiely, ale je odlišná aj morfologická stavba ich orgánov a odlišný začiatok pučania a kvitnutia. Moruša čierna má vyššie nároky na teplejšie polohy ako biela. Spoločnými vlastnosťami všetkých je ich vetroopelivosť, schopnosť prinášať úrody bez opelenia a postupnosť dozrievania plodov. Pravé čierne moruše začínajú zrieť od prvého júlového týždňa s trvaním asi do konca augusta.
Plody sú oválno valcovité, až štyri centimetre dlhé, s hmotnosťou štyri až šesť gramov, s vysokým obsahom sýto karmínovočervenej, silno farbiacej šťavy a osviežujúcej kyslastosladkej a harmonickej chuti. Obsahuje osem percent cukrov, ďalej organické kyseliny, vitamín C, minerálne a bioaktívne látky s protizápalovými a dezinfekčnými účinkami horných dýchacích ciest. V domácnostiach majú viacnásobnú využiteľnosť. Čerstvé plody sú príjemne osviežujúce, vhodné do ovocných pohárov a na prípravu kvalitného sirupu, kompótu, džemu, ovocného vína a destilátu. Opatrne zberané plody sa môžu použiť na mrazenie. Kvalitné sladkokyslé plody moruše bielej začínajú zrieť skôr, a to od poslednej júnovej dekády s trvaním do konca júla. Sú podlhovasto valcovité, o niečo užšie než predchádzajúce, stredne pevné, tmavočervené až čierne, lesklé, sladšie a šťavnaté. Majú príjemnú morušovú arómu, sú vhodné na priamu konzumáciu a prípravu rôznych domácich výrobkov. Majú vyšší obsah cukrov, stopy vitamínu C a menej ovocných kyselín.
Morušu čiernu poznáme podľa väčších a kožovitých tmavozelených listov, hrubších, ale kratších výhonkov s tvrdším drevom a farbou kôry viac do hneda. Listy bielej moruše sú menšie, jemnejšie, jasnozelené, výhonky tenšie, ale dlhšie, s farbou dreva do sivohneda. Na pestovateľské podmienky sú náročnejšie odrody moruše čiernej, ktorej sa už nedarí v podmienkach, kde ešte prospieva moruša biela. Oba druhy majú vysokú regeneračnú schopnosť, vysokú mrazuvzdornosť a odolnosť proti hubovým i bakteriálnym chorobám, ako aj virózam a škodcom. Pestujeme ich bez akejkoľvek chemickej ochrany.
