Z Brazílie pochádzajú rody Melocactus a Discocactus. Melocactus communis bol vôbec prvý kaktus, ktorý sa po objavení Ameriky v 16. storočí do Európy dostal. Areál rozšírenia melokaktusov je pomerne veľký. Je to hlavne Brazília, štát Minas Gerais a Bahia. No rastú i v Mexiku, na západnom alebo východnom pobreží ďalších štátov strednej Ameriky a na ostrovoch Karibského mora, hlavne na Kube. I keď areál rozšírenia je veľký, môžeme ich rozdeliť podľa spôsobu pestovania a náročnosti na dve skupiny. Prímorské, rastúce na pobreží jednotlivých oblastí, ktoré sú náročnejšie na pestovanie. Sem patrí napríklad M. harlowii, acunai, guitartii, matanzanus, communis, broadway. Rastú v blízkosti mora na vápencových terasách. Pôda tu obsahuje morské soli. Sú náročné na dĺžku dňa, teplotu, ale i zálievkový režim. Výnimku tvorí len M. matanzanus. V kultúre nerobí problémy a z kaktusov rodu Melocactus najrýchlejšie dospieva a tvorí cefálium. Vo svojom živote prekonávajú dve fázy rastu. Po vyklíčení semien rastliny vytvárajú viac či menej mohutné guľovité alebo mierne pretiahnuté telo a silnejšie, či slabšie tŕne. Akonáhle rastlina dorastie do takej veľkosti, že je schopná kvitnúť a generatívne sa rozmnožovať, rast zastavuje a v jej vývine začne druhá fáza, tvorba a rast cefália. Cefálium je vlastne iná stavaná stonka a areoly na temene rastlín, kde sa tŕne premenili na rôzne sfarbené nepichľavé štetiny. Tvorí sa bohatá vata a vlna. Z tohto útvaru potom rastlina kvitne dennými kvetmi od ružovej po karmínovočervenú farbu. Kvety sú samoopelivé, a tak po odkvitnutí po istom čase začnú z cefália vyrastať plody, sfarbené podobne ako kvety. K vnútrozemským melokaktusom patrí napríklad do modra sfarbený azureus, či mohutný ernestii, oreas, permutabilis, estevesii, bahiensis a mnoho ďalších. Rastú vo vnútrozemí na plochých skalách, či štrkových laviciach, kde nie sú tienené inou vegetáciou. Pri pestovaní nerobia problémy. Sú to ideálne rastliny pre ľudí z miest, ktorí bývajú v panelákoch a majú aspoň trochu vhodne orientované okná, či balkón. K úspešnému pestovaniu potrebujú čím viac svetla, tepla a „nohy“ namočené vo vode. Prospieva im teplý vlhký vzduch. Substrát by mal byť priepustný a mierne kyslý. Rastliny sú vhodné do paneláku hlavne preto, že cez zimu vyžadujú teplotu 18-20 °C a občas miernu zálievku. Iné kaktusy by uvedené teploty a zálievka v zimnom období, skôr či neskôr priviedli do záhuby. S výsevmi melokaktusov nie sú problémy. Najlepšie klíčia čerstvé semená.
Rod Discocactus tiež vytvára cefálium, z ktorého kvitne, avšak rastliny tohto rodu nezastavujú rast. Kvety sú biele a pomerne veľké. Rastlinky kvitnú v noci a ich kvety silne voňajú. Areál rozšírenia je v Brazílii. Čiastočne zasahuje i do okolitých štátov. Pestovanie pravokorenných diskokaktusov je pomerne náročné. Najčastejšie sa pestujú vrúbľované na nejakú teplomilnú podložku. Kvety sú cudzoopelivé a tak je aj získanie semien ťažké. Najznámejšie a najviac pestované druhy sú: D. horstii, silicicola, magnimammus, ferricola, boliviensis, alteolens, placentiformis, tricornis, pugionacanthus a ďalšie. Tento rod je pomerne mladý a jeho pestovanie ešte nie je dostatočne preskúmané, vzhľadom na nedostatok a vzácnosť rastlín a semien. V oblasti Brazílie, v spoločnosti melokaktusov a diskokaktusov, rastú ešte rôzne ďalšie zaujímavé rody, napríklad: Arrojadoa, Buiningia, Uebelmammia, Micrantho-cereus, Pilosocereus.
