Gymnocalycium – kaktusy trávnatých saván
Telo majú plocho guľovité až terčovité, vo vysokom veku krátko stĺpovité. Kvitnúť začínajú veľmi mladé. Kvety vydržia i niekoľko dní. Sú pomerne veľké a rôznych farieb – od bielej po ružovú až krvavo- alebo purpurovočervenú, fialovú, lososovú, žĺtkovo- či citrónovožltú. Aj farba tela je pri jednotlivých druhoch veľmi rozmanitá. Môže byť svetlozelená, modrá či sivozelená, hnedá až takmer čierna. Rôzne je i otŕnenie. Od slabého a krátkeho, po mohutné a dlhé v rôznych farbách.
Pestovanie týchto kaktusov je pomerne jednoduché. Znášajú i horšie svetelné podmienky než iné rody a druhy, keďže v prírode rastú hlavne skryté pod rôznou vegetáciou, najmä vo vysokej tráve saván. Ich vrúbľovanie je úplne zbytočné. Vrúbľujú sa len rôzne farebné odchýlky hlavne druhu G. mihanovichii, ktorý by bez zeleného farbiva – chlorofylu v prírode neprežil. Sú to tie ružové až červené kaktusy, ktoré v poslednom čase zaplavili náš trh a sú rozmnožované výhradne vrúbľovaním. Rozmnožovanie semenami je jednoduché a vhodné aj pre začiatočníkov napriek tomu, že niektoré druhy majú semená veľmi drobné a ich sejba a následne pikírovanie môže spôsobiť menšie ťažkosti. Pri troche trpezlivosti sa to však dá úspešne zvládnuť. Mnohé druhy sa dajú rozmnožovať aj odnožami, ktoré vytvárajú.
Rastliny znášajú a v čase vegetácie potrebujú podstatne viac vody než iné kaktusy. Prezimovávame ich v miestnostiach s teplotou okolo 8 až 10 °C, samozrejme, že bez zálievky. Z množstva druhov a variet spomenieme len niektoré, napríklad s rôznymi odtieňmi ružovej a červenej kvitnúce baldianum, žltokvitnúce andreae a netrelianum, bruchii, gibbosum, mihanovichii, saglione, horridispinum, valnicekianum, cardenasianum, castellanosii, quehlianum, ragonesii, vatterii, damsii, friedrichii, michoga, pflanzii, zegarrae a mnoho ďalších.
Pestovateľ zažije s týmito rastlinami veľa príjemných chvíľ, pretože pri troche trpezlivosti sa odvďačia množstvom kvetov a zaujímavým otŕnením. Tí, čo sa rozhodnú pestovať kaktusy a začnú s rodom Gymnocalycium, určite neoľutujú.
Gymnocalycium
V tomto veľkorode, pri veľkom počte druhov, nájdeme veľkú variabilitu vo všetkých aspektoch. Ide väčšinou o menšie rastliny guľovitého, často plochého tvaru. Sú tu miniatúry kvitnúce od veľkosti 15 mm, až po veľké rastliny dosahujúce veľkosti až 30 cm. Niektoré rastú solitérne, iné bohato odnožujú. Vo farbe tela sa tiež líšia – od bledozelenej, cez modravú, a sivú, od ružovej po hnedú až čiernu. Tu však záleží aj na stanovišti, kde rastlinu pestujeme. Najviac sa farby prejavia pri pestovaní na priamom slnku.
Hlavným poznávacím znakom gymnokalýcií je hladká kvetná trubica pokrytá šupinami. Z toho vyplýva aj jeho názov zložený z dvoch gréckych slov s významom „nahý kalich“. Kvety gymnokalýcií sú nádherné. Hodvábne lesklé, otvárajú sa s východom slnka a vydržia aj niekoľko dní. Vyrastajú z hornej časti rastliny, blízko vegetačného vrcholu. Kvitnú od skorej jari do neskorej jesene. U niektorých druhov kvitnú už veľmi mladé rastliny a aj tu je veľká rozmanitosť – čo do veľkosti a farieb. Okrem modrej farby, ktorá sa v kvetoch kaktusov nevyskytuje, sú tu zastúpené asi všetky. Najčastejšie sú odtiene bielej a ružovej, menej žltej a fialovej. Najobľúbenejšie sú červenokveté.
V čase keď boli snahy o prekladanie názvov kaktusov do nášho jazyka, dostal tento rod názov „Pavúkovec“. Tvar ostňov vyrastajúcich z areoly niektorých druhov aj bez veľkej fantázie pripomína pavúka. Rastliny tohto rodu sú rozdielne aj vo vyostnení. Sú medzi nimi druhy takmer bez ostňov, až po divoko vyostnené rastliny so silnými a tuhými ostňami.
Pestovanie nie je zložité a zvládnu ho aj začiatočníci. V prírode rastú gymnokalýciá aj na priamom slnku, ale častejšie v tráve a pod kríkmi. Preto sa aj v kultúre uspokoja s menej exponovaným umiestnením. Nepotrebujú tak veľa slnka ako iné, na slnko náročnejšie kaktusy a nestáva sa, že by sa vyťahovali. Sú preto pekne súmerné a vzhľadné. Vrúbľovanie nie je potrebné. V kvetinárstvach však môžeme vidieť zväčša červené kultivary G. mihanovichii, vyšľachtené japonskými záhradníkmi. Tieto sa musia vrúbľovať, pretože im chýba chlorofyl, bez ktorého by nemohli rásť. Navrúbľované na modravých cereusoch sú celkom zaujímavé. Miesta výskytu v prírode nám prezradia, že gymnokalýciá potrebujú substrát bohatší na živiny. Darí sa im v priepustnej zemine s obsahom humusu a rašeliny.
Zálievka v čase vegetácie je tiež bezproblémová. B období rastu potrebujú viac vody ako iné kaktusy a sú tolerantnejšie na pestovateľské chyby. Polievať prestaneme podľa počasia v polovici októbra. Prezimovanie by malo byť chladné, pri teplote okolo 10 °C. Rastlinám doprajeme vegetačný kľud, bez kvapky vody. Ideálne by bolo zimovanie vo svetlej miestnosti, čo však nie je podmienkou.
Pri predstavovaní jednotlivých druhov ťažko vybrať z bohatej a rozmanitej palety krásnych rastlín. Medzi pestovateľmi sa najväčšej obľube tešia červenokvitnúce druhy, extrémne vyostnené, ale tiež miniatúry.
Z miniatúr je asi najviac vyhľadávané G. ragonesei, najmä jeho ružovokvetá forma. Pekné je tiež trsovité G. bruchii. Kvitne skoro na jar, najskôr z celého rodu, malými, ružovými kvetmi.
Zaujímavé je G. mihanovichii z Paraguaja. Je veľmi efektné s priečnymi pruhmi tmavej a bledej farby na rebrách. Na slnku sa vyfarbuje do ružova. Kvety tejto rastliny sú žltozelené.
Z južnej Brazílie pochádza druh G. denudatum. Jeho telo je ploché, tmavozelené. Kvety sú veľké, biele.
Veľmi pekné, extrémne vyostnené je G. cardenasianum z bolívijských Ánd. Patrí k väčším rastlinám rodu. Jeho šedozelené ploché telo dorastá v priemere cez 20 cm. Silné, pokrivené ostne dlhé až 8 cm varírujú od farby medu až do čierna. Ružové kvety zdobia túto atraktívnu rastlinu. Podobné je G. spegazzinii.
Z väčších druhov je aj G. monvillei. Je zelené so žltými až bielymi ostňami. Kvitne neskôr a kvety má biele.
Z Argentíny je tiež G. sglionis, dorastajúce až do veľkosti 30 cm.
Z červeno kvitnúcich je najznámejšie G. baldianum, ale často pestované sú aj G. carminanthum, G. oenanthenum, G. schuetzianum, alebo G. tillianum.
Krása gymnokalýcií podnietila niektorých pestovateľov vyskúšať kríženie niektorých druhov. Najznámejší je hybrid G. denudatum a G. baldianum pod názvom Jan Šuba po českom pestovateľovi. Medzi českými kaktusármi sa v jednej dobe rozšíril natoľko, že dostal prezývku „Pražský mor“.
Gymnokalýciá patria v čeľadi kaktusov medzi najkrajšie. Kto ich videl kvitnúť, dá mi určite za pravdu.
