Mäsožravé rastliny tvoria akúsi výnimku, narušujú všeobecne známu predstavu o kolobehu látok v prírode a vzťah potravy rastlina – živočích do istej miery prevracajú. Do tejto skupiny rastlín patria druhy, ktoré svojimi špecializovanými orgánmi živočíchy nielen lapajú, ale ich aj strávia. Pasce mäsožravých rastlín sú premenené listy, ktoré sa niekedy podobajú kvetom, inokedy zdrojom potravy či substrátom na kladenie vajíčok hmyzu. Ich kvety však na túto činnosť neslúžia nikdy. Žiadna mäsožravá rastlina sa nevyživuje iba dravým spôsobom. Vždy sú zelené a schopné fotosyntézy. Zväčša potrebujú iba nepatrné množstvo koristi na doplnenie chýbajúcich živín. Veľa druhov rastie, kvitne a plodí aj bez možnosti tohto priživovania. Stupeň mäsožravosti je u rôznych skupín na rozličnej úrovni. V najjednoduchšom prípade prebieha proces trávenia koristi činnosťou mikroorganizmov žijúcich v lapacích orgánoch, inokedy vylučujú rastliny zo zvláštnych buniek tráviace enzýmy rozkladajúce svalovinu. Pri niektorých druhoch je povrch listov pokrytý stopkatými žliazkami, ktoré sa nazývajú tentakulum. Tie sa po polapení hmyzu prikláňajú ku koristi, pričom sa súčasne ohýbajú listové čepele. Iba Mucholapka obyčajná(Dionaea muscipula) a vodné druhy lapajú korisť prudkým pohybom. Prírodné stanovištia mäsožravých rastlín sú mokriny alebo aspoň dočasné mokriny s pôdou chudobnou na prístupné živiny. S nimi na stanovištiach však rastú aj iné rastliny. Tie získavajú živiny prostredníctvom mykorízy s pôdnymi organizmami. Druhy mäsožravých rastlín z rašelinných pôd nemôžu využiť živiny z nazhromaždených odumretých rastlín, pretože rozklad vplyvom zamokrenia a nízkych teplôt prebieha veľmi pomaly.

Väčšina druhov je pozemných. Početná je však aj skupina vodných mäsožravých rastlín, medzi ktoré patria aj bublinatky (Utricularia) z našich stojatých vôd. Šplhavé a epifytné druhy rastú v tropickej Južnej Amerike. Z celej skupiny sú najznámejšie krčiažniky (Nepenthes) s asi 75 druhmi rozšírenými najmä v Indonézii a na Filipínach. Saracénie (Sarracenia) pochádzajú z výhodného pobrežia Severnej Ameriky od Floridy po Kanadu. Jediný druh rodu Darlingtonia rastie na brehoch vôd nasycovaných chladnou vodou horských bystrín v severnej Kalifornii a v Oregone. Rod Heliaphora má domov na náhorných plošinách stolových hôr vo Venezuele. Vzácny druh Cephalotus follicularis rastie v juhozápadnej Austrálii. Zo severu a severozápadu tohto kontinentu pochádza aj rod Byblis. Najväčší areál rozšírenia má rosička (Drosera). 130 druhov má zastúpenie v kvetenách všetkých kontinentov s výnimkou Antarktídy. Podobný areál rozšírenia má aj tučnica (Pinguicula) a bublinatka (Utricularia). Mucholapka s jediným druhom Dionaea muscipula pochádza z Floridy, Drosophylleum z Pyrenejského polostrova a z Maroka. Sú známe aj ďalšie málo početné rody. Tieto si však iba ťažko nájdu väčší okruh záujemcov.

Pestovanie

Z uvedených rodov sa niektoré dajú pestovať pomerne ľahko, iné majú úzko vyhranené ekologické nároky, a tým sa dajú iba ťažko vytvoriť zodpovedajúce pestovateľské podmienky. V uzavretých a málo vetraných, v lete zatienených vitrínach s trvale vysokou relatívnou vlhkosťou vzduchu v rozsahu 80-100 % a teplotou vyššou než 20 °C sa dajú úspešne pestovať krčiažniky. Pri nižšej vlhkosti vzduchu rastú tiež, ale netvoria na koncoch listov typické kanvice – ascídia. Medzi krčiažnikmi sú druhy vyrastajúce do menšej výšky, ale aj robustné. Na pestovanie sa hodia najmä krížence. Saracénie (Sarracenia) majú rúrkovité a vzpriamené listy, niektoré druhy až 120 cm dlhé. Listy iných druhov sú malé, položené a sčasti zaplnené vodou. Nádoby s rastlinami môžu stáť vo vode, ale v zime je lepšie, ak sa vlhkosť substrátu zníži, čo neplatí pre druhy S. psittacina a purpurea, ktoré si vyžadujú stálu vlhkosť okolo koreňov. V prírode rastú na otvorených stanovištiach, vyžadujú preto čo najviac svetla. Letné teploty môžu presahovať aj 30 °C, v zime však musia uložiť do chladu s teplotami okolo 10 °C. Väčšina saracénií cez zimu zaschýňa, zaspáva. Najznámejšími druhmi sú Sarracenia flava a purpurea. Darlingtonia californica patrí k ťažko pestovateľným druhom, a to preto, lebo vyžaduje trvale chladné prostredie koreňového systému, neprekračuje 15 °C. Rosičky (Drosera) pochádzajú z rozličných klimatických oblastí sveta. Väčšine druhov vyhovujú zimné teploty 10-15 °C. Z pestovaných druhov sú najznámejšie Drosera aliciae, capensis a spathulata. Veľmi dekoratívna je Drosera binnatta s vidlicovo vetvenými listami. Mucholapka obyčajná (Dionaea muscipula) sa hodí aj na pestovanie v bytoch. Podmienkou úspešnej kultivácie je dodržanie chladného zimného obdobia s teplotami 15 °C pri čo najvyššom osvetlení. Všetky rody, o ktorých sme sa zmienili, s výnimkou krčiažnikov, pestujeme v zmesi rašeliny a kremenného piesku v pomere 2:1 až 1:1. Pri robustnejších druhoch používame hrubší substrát. Úspech sa dá dosiahnuť aj pestovaním v čistom, živom rašelinníku. Nádoby s otvormi na dne, v ktorých rastliny pestujeme, majú byť trvale postavené vo vode. Iba tučnice a krčiažniky znášajú tvrdšiu vodu. Pestovateľský substrát pre krčiažniky musí byť priepustný, odolný voči zbahneniu. Vhodná je zmes ako pre epifytné orchidey s pridaním koreňov papradín. Krčiažniky presádzame každoročne, súvisí to s ich rozmnožovaním. Všetky ostatné rody netreba presádzať aj niekoľko rokov.

Rozmnožovanie

Množenie krčiažnikov sa dá prevádzať celoročne odrezkami so štyrmi listami. Rez urobíme tesne pod listom a na odrezku odrežeme jeden až dva spodné listy. Zostávajúcim listom neskracujeme asimilačnú plochu. Pri použití stimulátora odrezky zakorenia pri teplotách nad 25 °C za 4-8 týždňov. Krčiažniky sú dvojdomé. Na získanie semien treba prenášať peľ zo samčích rastlín na samičie kvety. Ale množenie semenami je ťažšie. Saracénie množíme delením silných exemplárov tak, že narežeme ich pakorene do polovice priemeru. Dcérske ružice presádzame potom od marca do júna. Pestovanie zo semien, ktoré treba vysievať hneď po dozretí, trvá 4 aj viac rokov. Klíčenie semien sa dá zlepšiť ich uložením na 6 až 8 týždňov v chladničke pri teplote málo nad nulou. Rosičky rozmnožujeme spravidla semenami, ktoré na jar vysievame na povrch substrátu. Väčšina druhov vyklíči do šiestich týždňov. Rastliny z hustého výsevu môžeme preriediť. Do leta utvoria listové ružice a začiatkom jesene vykvitnú. Väčšina druhov tvorí semená po samovoľnom opeľovaní, iba rastlinu Drosera binnata treba umelo opeľovať. Vegetatívne opeľovanie má menší význam. Možno ho robiť delením, koreňovými a listovými odrezkami. Drosophyllum sa dá rozmnožovať iba semenom. Mucholapka sa rozmnožuje semenami, ktoré získame umelým opelením kvetov dvoch rastlín. Semená veľké asi 1 mm vysievame hneď po dozretí a misku s výsevom uložíme do chladničky s teplotou iba málo nad nulou. Dospelé rastliny získame za 4 až 5 rokov. Vegetatívne sa dajú mucholapky množiť delením trsov. Byblis liniflora množíme iba semenami, ktoré vyklíčia za 2-6 týždňov. Výsev treba robiť už začiatkom roka, aby ešte v tom istom roku rastliny rozkvitli a semená dozreli. Byblis gigantea rozmnožujeme vegetatívne odrezkami z drevnatej byle.