ananasNejeden pestovateľ subtropických rastlín zatúži dopestovať ďalšie známe i menej známe druhy subtropického alebo tropického ovocia. Už samotné zelené rastliny pôsobia dekoratívne, o to viac s plodmi. Medzi takéto rastliny patrí ananásovník (Ananas comosus), ktorého plod právom získal prívlastok „kráľ plodov“, pre chutnú aromatickú dužinu i ružicu listov na vrchole pripomínajúcu korunu. Ananásovník rastie vo vlhkých trópoch, a tak jeho nároky na prostredie a pestovanie u nás nie sú veľké. Je dostatočne prispôsobivý, vyžaduje však špecifickú techniku pestovania.

Nároky na prostredie

Svetlo – vyžaduje intenzívne svetlo, v lete polotieň. Priame úpalové slnko mu škodí, čo sa prejaví prechodným sčervenaním úzkeho pásu na všetkých listoch. Dobre znáša premiestňovanie, preto počas roka môžeme rastlinu niekoľkokrát preniesť na najvhodnejšie miesto.

Teplota – na teplotu vzduchu, má počas roka špecifické požiadavky. Ideálne rastie pri teplote 25 až 32 °C. Nočné teploty by mali byť nižšie o 6 až 8 °C. Pri teplote nad 32 °C zastavuje rast. Pre dozrievanie plodu sú vhodné denné i nočné teploty okolo 21 °C. kritické teploty sú pod 10 °C. Na prezimovanie vyžaduje teplotu 15 až 20 °C. Ojedinelé teplotné výkyvy mu neškodia. Odrody s hladkými okrajmi listov sú na nízke teploty chúlostivejšie ako odrody s pílovitými okrajmi listov.

Voda – ananásovník zalievame v období rastu až po miernom obschnutí povrchu substrátu. Zalievame aj do stredu ružice listov. Ak začnú vyrastať nové listy čoraz menšie a nápadne červené, signalizuje to kvitnutie. Preto prestaneme zalievať do ružice. V zimnom období zalievame v dlhších intervaloch menšou dávkou vody. Zalievame viac popri okraji nádoby. Ak rastlina dorastie do priemeru šesťdesiat až osemdesiat centimetrov, zálievku počas zimy veľmi obmedzíme. Tým stimulujeme tvorbu zárodkov kvetov. Kvitnutie môžeme stimulovať aj acetylénovou vodou, ktorú získame chemickou reakciou ôsmich gramov karbidu vápnika s jedným litrom vody, alebo necháme prebublať vodu cez acetylén z fľaše na zváranie plameňom. Touto vodou opakovane si v päťdňových intervaloch pokropíme celé listy.

Živiny – ananásovník je stredne náročný na živiny. Prihnojujeme ho plným tekutým hnojivom, napríklad Harmavitom, do pôdy aj do ružice. Rastline prospieva prihnojenie na jar i v lete močovinou. Interval medzi hnojivými zálievkami môže byť desať až štrnásť dní. Hnojíme, keď rastlina dobre rastie. Na pestovanie v nádobe použijeme substrát zložený z hrubších častí – do dvoch centimetrov – napríklad: parenisková zemina, rašelina, kompost, piesok 1:1:1:1. Zakoreňuje plytko, preto nevyžaduje veľkú nádobu. V prvom roku v lete presádzame zakorenenú ružicu do črepníka s priemerom pätnásť centimetrov, v druhom roku na jar do črepníka s priemerom dvadsať centimetrov a v treťom roku do črepníka s priemerom tridsať centimetrov. Neskôr už nepresádzame, pretože ananásovník pestovaný v nádobe zarodí iba jeden raz. Na plantážach pestované ananásovníky zarodia až päťkrát. Potom rastliny zaorú a založia novú plantáž. Ananásovník už počas rastu vytvára niekoľko odnoží. Tie po dozretí plodu použijeme na rozmnoženie.

Rozmnožovanie – najkvalitnejšie sú odnože pri zemi, takzvané pôdne ružice. Smerom k vrcholu vyrastajú menšie a menej kvalitné ružice. Najmenej kvalitná na rozmnožovanie je plodová ružica. Kvalita ružice určuje schopnosť zakoreňovať a súčasne počiatočnú dynamiku rastu. Prirodzene, každý pestovateľ môže začať zakorenením plodovej ružice a dopestovať tak súčasne kvalitný plod i kvalitnejšie ružice na rozmnožovanie.

Plodovú ružicu, ktorá nesmie byť zvädnutá, odrežeme aj s kúskom dužiny. Prvé mladé listy otrháme. Odrežeme ružicu aj s dvojmilimetrovou časťou dužiny. Reznú ranu zasypeme práškovým stimulátorom alebo rozdrveným dreveným uhlím a necháme aspoň dva týždne zasušiť pri teplote 22 až 25 °C. pripravíme zavárací pohár, ktorý do jednej tretiny naplníme zmesou vláknitej rašeliny a agroperlitu 1:1 a ružicu zapichneme asi dva centimetre po listy. Ružicu rosíme, až je substrát mierne zvlhčený. Pohrá prikryjeme igelitom s malými dierkami. Zakoreňovanie trvá štyri až dvanásť týždňov pri teplote 25 až 28 °C. na zakorenenie je ideálne obdobie okolo Vianoc, kedy môžeme pohár umiestniť na radiátor. Meriame teplotu a čiastočným odizolovaním novinami ustálime požadovanú teplotu. Niekedy zakoreňovaná ružica nezakorení, ale vytvorí niekoľko nových ružíc. Tie odrežeme a uvedeným spôsobom zakoreníme. U nás ananásovník chorobami ani škodcami netrpí.

Vypestujte si doma ananás

Ak ste si na tohtoročný Štedrovečerný stôl kúpili okrem iného ovocia aj ananás, poradíme Vám ako si z neho vypestovať ananásovník.

Odlomíme vrcholovú ružicu od plodu, odstránime aj ostatok dužiny a ranu zasypeme práškovým drevným uhlím. Z ružice tiež odstránime zahnívajúce a suché listy. Po tejto úprave dáme ružicu na jeden až dva týždne na suché a teplé miesto až kým ranka nezaschne.

Pripravíme si kvetináč s drenážnou vrstvou a zmes rašeliny a hrubozrnného piesku v pomere 1:1. Po zaschnutí reznej plochy na ružici, ju vtlačíme opatrne 0,5 až 2 cm do vlhkého substrátu. Kvetináč so sadenicou vložíme do igelitového vrecúška alebo tašky a umiestnime ho na teplé a svetlé miesto. Keď začnú zo stredu ružice vyrastať nové listy, vrecúško odstránime. Zdravá ružica zakorení pri teplote 23-30 °C asi za jeden až tri mesiace.

Tento spôsob získavania nových sadeníc je pomerne úspešný. Stane sa však, že ružica po odlomení a ošetrení začne rýchlo vädnúť a schnúť. Je to dôsledok dlhodobého skladovania ananásu v chlade. Takáto ružica je pre pestovanie nevhodná, preto treba už pri nákupe dbať aby bola nepoškodená.

Po dosiahnutí výšky asi 70 cm, t. j. Vo veku dvoch až troch rokov, dochádza ku kvitnutiu. V jarných mesiacoch môžeme ananásovník donútiť ku kvitnutiu, použitím acetylénovej vody. Získame ju rozpustením 80 g karbidu vápnika v 10 litroch vody (na jednu ružicu asi 0,1 l roztoku). Rastlina začne kvitnúť po 4-6 mesiacoch drobnými fialovými kvetmi. Plody dozrievajú na jeseň a v zime.

Ananás – zdravé a chutné

Dlhé stáročia bol exotickou pochúťkou na kráľovských hostinách, dnes zdobí aj menej honosné stoly na celom svete.

Ananás pochádza pôvodne z južnej Ameriky, pravdepodobne zo strednej Brazílie a Paraguaja. Je to veľmi stará kultúrna rastlina. Dnes sa pestuje vo vlhkých trópoch na celom svete. Hlavnými producentmi sú havajské ostrovy, Thajsko, Filipíny, Brazília, India, ale i Čína, USA, Mexiko a Kuba. Praobyvatelia Ameriky, Mayovia, Aztékovia a Inkovia, mu dali názov nanas, čo znamená nádherné ovocie. Do Európy ho v 16. storočí doviezli španielski moreplavci.

Vôňa aj chuť

Ananásy sú plodmi viacročnej byliny, ananásovníka chocholatého. Ide vlastne o jeho dužinaté bobule, ktoré zrastajú so stopkou a listeňmi v dužinaté súplodie podobné borovicovej šiške. Vážia väčšinou od jedného do troch kilogramov. Ak je hmotnosť nižšia, ide o plody menej kvalitné. Ananás si vyžaduje teplotu 20 až 30 stupňov Celzia. Pri teplote pod desať stupňov začína od strednej osi hnednúť a strácať svoju typickú vôňu, pri menej než štyroch stupňoch dužina podlieha skaze. Rastlina samotná je veľmi dekoratívna a dá sa úspešne pestovať aj v našich panelákových bytoch.

Mimoriadnym chuťovým zážitkom je ananás dozretý priamo na rastline v horúcich trópoch. K nám dovážané plody sa zberajú vyzreté asi z troch štvrtín. Dozrievajú počas dopravy a na mieste určenia v dozrievacích komorách. Chuťovo sú však menej výrazné. Najlepšie plody pochádzajú zo zberu zo začiatku novembra až januára, keď sa v nich nahromadí najviac cukru a aromatických látok a zároveň sú najlepšie vyfarbené.

Ananás skladujeme hlavou, teda listovou ružicou smerom dolu, vždy pri izbovej teplote. Zrelý ananás poznáme podľa toho, že „oká“ na jeho povrchu sú žlté. Vtedy je aj dužina sfarbená do zlatožlta, je veľmi šťavnatá, má osviežujúcu a lahodnú chuť a vôňu. Ďalším spoľahlivým ukazovateľom zrelosti je na poťažkanie prekvapivo veľká hmotnosť a čerstvé zelené listy.

Dôležité enzýmy

Chemické zloženie ananásu a jeho výživová hodnota kolíšu v závislosti od vyšľachtenej odrody. Bohatšie je zastúpený len vitamín C a karotény, ostatných býva len malé množstvo. Z minerálnych látok je významnejší obsah draslíka, vápnika, horčíka a fosforu. Ananás sa však najviac cení pre vysoký obsah enzýmov. Glutation chráni kyselinu askorbovú pred rozkladom, a preto sa v ananásovej šťave uloženej v chlade a tme takmer nemení obsah vitamínu C. Čerstvý ananás obsahuje aj enzým bromelín, ktorý rozkladá bielkoviny na aminokyseliny a zráža mlieko. Bromelín sa v dietetike uplatní len v prípade čerstvého ovocia, pasterizáciou sa totiž ničí. Čerstvý ananásový šalát by mal byť preto súčasťou jedálneho lístka pri konzumácii ťažkých mäsových jedál. Tí, ktorí majú problémy s trávením, by mali pred jedlom vypiť dva decilitre ananásovej šťavy, ktorá je schopná do značnej miery nahradiť žalúdočné kyseliny. Dávkovanie ananásu pri chorobách a diétach však treba konzultovať s lekárom.

Bromelín, nachádzajúci sa v ananáse, má aj širšie využitie. Dokázalo sa, že pomáha rozpúšťať krvné zrazeniny, a preto ho možno využiť pri liečení srdcovocievnych ochorení. Existujú dôkazy aj o tom, že môže pozitívne ovplyvniť liečbu trombózy a infekcií močových ciest. Údajne tiež zvyšuje účinnosť antibiotík.

Posledné výskumy naznačujú, že ananás, podobne ako sója, je zdrojom prírodných fytoestrogénov, takže by sa mal objavovať v jedálnom lístku žien v období menopauzy.

Rôznorodé využitie

Ananásy sa spracúvajú aj kandizovaním, sušením, mrazením a konzervovaním vo vlastnej šťave alebo v cukrovom sirupe. Vyrábajú sa z nich džemy, želé, marmelády, kompóty, šťavy i sirupy. Ananásová šťava sa tiež skvasuje na alkoholické nápoje a rôzne likéry.

Konzervovanie ovplyvňuje obsah vitamínu C iba minimálne, no ničí bromelín. Ako mnoho iných druhov silne aromatického ovocia, môže aj ananás, najmä v čerstvom stave, vyvolať u citlivých jedincov alergickú reakciu.

Ananás pestovaný

(Ananas comosus)
Ananás patrí do čeľade broméliovitých, ktorá zahŕňa vyše 1600 rastlinných druhov. Charakteristickým znakom pre ne je hustý lievik z listov, z ktorého vyrastá súkvetie na dlhej stonke. Po odkvitnutí a utvorení plodu bromélií jedinou úžitkovou rastlinou, ale čoraz častejšie sa pestuje ako okrasná rastlina.

Ananás pôvodne rástol iba v tropickej a subtropickej Amerike. Meno dostal v Brazílii, kde ho okolo roku 1700 objavil francúzsky botanik Charles Plumier a priviezol ho do Európy. Neskôr sa ananás začal pestovať v Afrike a v Ázii, kde dodnes rastie aj divoko. Rozsiahle ananásové polia sú aj v Austrálii. Najväčším exportérom ananásov na svete je Havaj. Najviac okrasných druhov sa dováža z Floridy alebo Pobrežia slonoviny. Ananás pestovaný (A. comosus) sa pestuje ako úžitková aj ako okrasná rastlina. Má dlhé, mečovité listy so zúbkatým okrajom. Nekupujte rastlinu s odnožami, lebo už je odkvitnutá a znovu nezakvitne. Odnože môžete pestovať samostatne.

Stručné rady

Veľkosť a vzrast – obyčajne ananás rastie pomerne pomaly. Starostlivo pestované exempláre môžu dosiahnuť výšku jedného metra. Druh A. comosus „Variegatus“ je menší.

Kvet a vôňa – všetky ananásy kvitnú iba raz za život, potom uhynú. Predtým sa však na vrchole rastliny vytvoria odnože, ktoré môžete použiť na rozmnožovanie. Takto žije rastlina ďalej.

Svetlo a teplota – ananás miluje svetlé, slnečné, teplé stanovište, a to po celý rok. Predovšetkým pestré druhy majú na slnku oveľa viac krásnych listov než v polotieni. V zime znesú minimálne teploty medzi 15-18 °C.

Zalievanie a hnojenie – ananás potrebuje v lete veľa vody, zemina nesmie nikdy vyschnúť. Vodu môžete naliať aj do stredu ružice. Pri vyšších teplotách treba rastlinu rosiť. Prihnojujte ju asi raz mesačne, ale iba cez zeminu, nikdy nie cez ružicu. V zime zalievajte málo a nehnojte.

Zemina a presádzanie – ananás potrebuje zeminu bohatú na živiny, dobre priepustnú. Netreba ho presádzať, pretože po odkvitnutí uhynie.

Prerezávanie – prerezávanie v pravom zmysle slova sa na ananáse nerobí. Poškodené listy odstrihnite pri základe.

Rozmnožovanie – materská rastlina tvorí nové malé ružice, ktoré môžete v marci – apríli opatrne oddeliť a zasadiť. Zaujímavejší spôsob je odrezať listovú ružicu plodu a zasadiť ju.

Prostredie – ananás potrebuje veľa miesta – má ostré okraje a vrcholky listov.

Rastlinný lekár

Bledé listy: Rastlina je umiestnená po dlhší čas v priveľkom tieni. Zmeňte stanovište.

Biele alebo žltkasté škvrny na listoch, na báze alebo na konci stvolu: To je typické pre vošky všetkých druhov. Rastlinu postriekajte roztokom mydla a liehu alebo zriedeným insekticídom.

Okraje listov alebo celé listy sa zmršťujú: Vlhkosť vzduchu je veľmi nízka. Rastlinu osprchujte a prípadne ju postavte na chladnejšie miesto. Celej rastline táto procedúra pomôže, choré listy sa už nespamätajú.

Koreň zahníva: Ananás stál v neprimeranom chlade a vlhku. Rastlinu môžete skúsiť zachrániť, ak ju vysušíte a premiestnite na teplejšie miesto. Vrchnú časť črepníka doplňte až po krčok koreňa kvetinovou zeminou zmiešanou s pieskom. Niekedy sa vytvoria nové korienky, ale zväčša rastlinu už nezachránite.

Ananás – ovocný kráľ

Kráľovským ovocím nazvali ananás v 16. storočí po tom, čo ho španielski moreplavci doviezli do Európy. A možno právom. Veď dlho bol exotickou pochúťkou len na kráľovských hostinách. Bol a aj ostal kráľovským ovocím. To potvrdí každý, kto raz okúsil ananás dozretý priamo na rastline v horúcich trópoch. K nám dovážané ananásy sa trhajú nezrelé a dozrievajú umelo v dozrievajúcich komorách. Preto sú chuťovo menej výrazné a aromatické.

Dar trópov

Túto ovocnú pochúťku svetu darovala horúca Amerika, konkrétne východná časť strednej Brazílie a Paraguaja, medzi riekami Paraná a Paraguaj, kde dodnes rastie ako burina na okrajoch lesa. I keď divoký ananás je jedlý, plody nie sú veľmi chutné. Pestovanou kultúrou sa ananás stal dávno predtým, ako prvý Európan vstúpil na pôdu Ameriky. Na jeho pestovateľských a vynikajúcich chuťových vlastnostiach sa svojou šľachtiteľskou činnosťou podpísali staré americké kultúry Mayov, Aztékov a Inkov. Dali mu aj priliehavý názov „nanas“ či ananás, čo znamená nádherné ovocie. Keďže títo praobyvatelia Ameriky si svoje obľúbené ovocie brávali aj na ďaleké cesty, podieľajú sa zároveň na jeho rozšírení po celej tropickej Amerike. Tak sa ananás dostal aj na územie dnešného Mexika, kde ho na ostrove Guadeloupe v roku 1493 ochutnal sám Krištof Kolumbus. O ďalšie rozšírenie ananásu do Afriky a Ázie sa postarali hlavne portugalskí a španielski moreplavci. Koncom 16. storočia ho už pestovali v Bengálsku a zakrátko aj na juhu Číny, ba i na Jáve, odkiaľ sa ananásy dovážali do Európy. Na starom európskom kontinente ich ako prví v skleníkoch začali pestovať Holanďania, a to už koncom 16. storočia. Pestovateľský úspech Holanďanov otvoril cestu módnemu pestovaniu ananásov v zámockých skleníkoch vo Versailles, Vratislave, Viedni, Leydene a neskôr i v moravskej Lednici. Výpestky však pre nedostatok svetla neboli tak chutné, ako z trópov. Zlepšenie nastalo až po zavedení elektrického osvetlenia. Dnes svetový trh zásobujú ananásmi obrovské plantáže na havajských ostrovoch, v Thajsku Filipínach, Brazílii, ale i v západnej a vo východnej Indii a Číne, USA, Mexiku, na Kube.

“Píniová šiška“

Ananás chocholatý (Ananas comosus) vo svete dostal meno podľa svojho výzoru. Španieli ho nazývali pinas, pine-cane, teda píniová šiška, na ktorú sa jeho plody skutočne ponášajú. Z toho vznikol aj anglický názov pineapple – borovicové jablko. Ananásový plod je vlastne súplodie vzniknuté zrastením množstva plôdikov. Kultúrne odrody sú prakticky bezsemenné. Ak sa nájde semienko, tak len jedno v 10 000 plodoch. Vegetatívne rozmnožovanie, na ktoré je ananás takto odkázaný, však nespôsobuje žiadne problémy. Robí sa pomocou odnoží, ktorých rastliny poskytujú dostatok. Nové rastliny už zakrátko znovu rodia a sú svojimi vlastnosťami totožné s materskými, čo je veľká pestovateľská výhoda. Vegetatívnemu rozmnožovaniu ide po ruke aj ďalšia originalita ananásových plodov. Ako jediné ovocie má namiesto zvyšku okvetia na vrchole plodu peknú ružicu listov. A práve z nej si môžeme, podobne ako veľkopestovatelia, vypestovať novú ananásovú rastlinu. Stačí, ak pekne vyvinutú ružicu z plodu vylomíme, odstránime z nej všetku dužinu, zasypeme ju práškovým dreveným uhlím, aby nehnila a necháme 1-2 týždne na vzdušnom mieste zaschnúť. Potom ružicu zatlačíme asi 2 cm hlboko do mierne vlhkého substrátu, zloženého v rovnakom pomere z piesku a rašeliny. Pri vyššej vzdušnej vlhkosti a teplote 25-30 °C zakorení za 2-3 mesiace a zarodí do dvoch rokov. Na plantážach sa nechávajú ružice zasýchať až tri mesiace.

Táto tropická rastlina si žiada teplotu 20-30 °C a neznesie jej pokles pod 10 °C. Pritom je až extrémne suchovzdorná, vyžaduje si snáď najmenej vody zo všetkých pestovaných úžitkových rastlín. Dokonca aj odrezané nezrelé plody v suchu a teple dorastú a dozrú len zo zásob v stopke. Jeho suchovzdornosť ho predurčuje na pestovanie i v našich panelových bytoch aj preto, že svojimi tuhými, na krajoch pílovitými, neraz pruhovanými listami i krásnym chocholom kvetov je veľmi dekoratívny, k čomu prispieva i zrejúci plod. Ananás je dlhoveká rastlina. Dorastá do výšky asi 1,5 m, pričom prízemnú ružicu vytvárajú listy dlhé približne 0,6-1,2 m. Aj napriek jeho dlhovekosti sa však z hľadiska úrodnosti na plantážach oplatí pestovať len 3-4 úrodnostné cykly. Potom sa rastliny rozsekajú, hlboko zaorú a po pol roku, keď sa rastlinná hmota rozloží, sa plantáš opäť vysadí odnožami. Zarodí už za 11-12 mesiacov.

Kedy je skutočne zrelý?

Plody ananásu dorastajú do veľkosti 2,5-4 kg. Keďže ananás začína dozrievať odspodu, skladujeme ho hlavou (listovou ružicou) smerom dolu. Zrelý ananás poznáme podľa toho, že „oká“ na jeho povrchu sú žlté. Vtedy je jeho dužina zlatožlto, niekedy však aj bielo či ružovo sfarbená, je veľmi šťavnatá, pikantne osviežujúcej, svojsky lahodnej chuti a vône. Obsahuje 12-18 % cukrov, zväčša sacharózy, 0,3-0,8 % kyselín, najmä citrónovú, jablčnú a vínnu, 0,2-0,5 % bielkovín, 0,15 tukov, 0,5-1,2 % vlákniny. Z vitamínov dominuje najmä vitamín C, beta-karotén, B2, B3, B6, kyselina listová. Z minerálov sú zaujímavé hodnoty draslíka, medi, železa a zinku. Okrem týchto nutrične dôležitých látok obsahuje ananás aj enzýmy (proteolytický enzým bromelín a proteázu), podobné pepsínu a papaínu, ktoré napomáhajú tráveniu bielkovín. Enzýmy, ako vieme, sa pri teplotách zhruba nad 50 °C rozkladajú, takže takúto účinnosť má len surový ananás. Čerstvý ananásový šalát býva preto súčasťou menu pri konzumácii ťažkých mäsových jedál. Pri niektorých kulinárskych úpravách však spomínané enzýmy doslova prekážajú. Tak napríklad rôsol s čistým ananásom nezhustne, krémy zo smotany, vajec a želatíny sa zase roztekajú. Vtedy stačí ananás prevariť v troche vody, alebo ho pridať až tesne pred konzumáciou.